zelený obchod podporujúci vzťahovú výchovu
a trvalo udržateľný životný štýl
Prihlásenie RegistráciaShop Košík Info O nás

Blog

Dojčenie a fajčenie
Dojčenie a fajčenie Nezlučiteľné? Čítajte ďalej a zistíte :-) Nie, týmto článkom v žiadnom prípade

[25.07.2019]

Denník jednej tehotnej... 1. lunárny mesiac
Prvý lunárny mesiac (1. – 4. týždeň;

[01.07.2019]

Dva pôrody - každý iný
2 pôrody, každý iný Príbeh prvý ako psychoterapia (alebo

[01.07.2019]

Máte otázku?

Zavolajte nám

+421 (0)908 311 300

Napíšte nám

info@drobcekovia.sk

Napíšte nám

Napíšte nám

Dva pôrody - každý iný

2 pôrody, každý iný 

Príbeh prvý ako psychoterapia (alebo potreba sa z toho vyrozprávať) 

Náš prvý syn bol dlho očakávaný. K jeho počatiu nám pomohla hormonálna stimulačná liečba. Celé tehotenstvo som si každučkým dňom užívala a tešila sa na príchod malého stvorenia. Počas tehotenstva som „trpela“ silným narcizmom, pripadala som si s bruškom nádherná :-). 
Od 18. týždňa som poctivo chodila na profylaktickú prípravu do nemocnice, študovala som bežné komerčné časopisy pre mamičky, knihy typu „Veľká kniha o matke a dieťati“ a pod. Podľa toho som sa aj pripravovala na pôrod a výchovu malého stvorenia. 

Syn sa vypýtal na svet presne na 280 deň v nedeľu 28. novembra. Bolo to pre mňa trochu sklamanie, pretože to bolo o 4 dni skôr ako bol vypočítaný termín a nebola som na to psychicky pripravená, lebo som mala ešte všeličo v pláne... Po začatí odtekania plodovej vody čosi po pol noci sme šli do nemocnice. Cestou začali kontrakcie. V nemocnici prišlo druhé sklamanie z toho, že som nemohla rodiť do vody ako som si predstavovala (vraj im prasklo potrubie...). Kontrakcie zosilňovali. Neútulné prostredie nemocnice a cudzí ľudia na mňa pôsobili dosť stresujúco. Našťastie po celý čas bol so mnou manžel, ktorý mi pomáhala ako vedel a bol mi silnou oporou. Po prijatí a spisovaní množstva dotazníkov sestrička skonštatovala, že kontrakcie ešte nemôžem mať, lebo monitor jej to neukazuje. Technika povýšená nad prírodu a prirodzené pocity každej ženy!!! 

Dostalo sa mi ešte poníženia od službukonajúceho lekára, ktorý ma okríkol so slovami, že ak budem hysterická, pošle môjho manžela domov (len pre to, že som v kontrakciách nebola schopná sama vyjsť na kozu a chcela som pomoc manžela...). Pritom na manžela sprisahanecky žmurkol, čo som počas predýchavania silnejúcich kontrakcií nemohla postrehnúť. 

S manželom sme čas trávili striedavo vo „vzdychárni“ a vo vedľajšej miestnosti s nepohodlným lôžkom a sprchou. Medzi tým prišla ďalšia rodička a ak sme chceli byť s manželom spolu, opustili sme „vzdycháreň“ a uskromnila som sa na nepohodlnej posteli (nazvime to skôr lavica) vo vedľajšej miestnosti. V podstate mi bolo jedno kde som, len nech je pri mne manžel. Snažila som sa správať podľa „doporučenia“ lekára, aby mi manžela neposlali preč... 

Tretie sklamanie – treťorodička, ktorá tam prišla po mne už rodí a o chvíľu je počuť detský plač. 

A kedy budem rodiť ja? Medzi tým som dostala nejaký čípok. Kontrakcie zosilneli. Mám šťastie - mení sa služba a tým aj pôrodník. Protivný chlap odchádza, prichádza príjemný. Prečo vlastne sú pôrodníci väčšinou chlapi? Ako môžu muži, ktorí nikdy nepoznali aké to je nosiť pod srdcom dieťa, nemajú ani tušenie, čo žena počas pôrodu prežíva a už vonkoncom nechápu, čo sa deje so ženskou dušou viesť pôrody? 

Tu som si spomenula na úryvok z filmu Nádherná zelená: primár pôrodnice po odblokovaní (tí ktorí to videli, vedia o čo v pojme odblokovanie ide) povedal sestre, ktorá ho prišla zavolať k pôrodu: Ale ja som nikdy nerodil dieťa. Ste to predsa Vy, kto musí prodiť dieťa, ste to Vy, múdra žena, nie? Ja neviem ako porodiť dieťa, neviem o tom nič. Urobil by som to ešte horším, ja ťahám, tlačím, strihám, robím cisárske rezy, sledujem monitor, robím epidurálku, ale nikdy som neporodil dieťa! Nikdy som sa skutočne nepozeral, neposlúchal, alebo učil! Zasahoval som iba keď som musel, pretože som sa príliš bál. Pretože ja neviem, ako porodiť dieťa. Rozumiete? Choďte do toho, urobíte to oveľa lepšie ako ja! A potom mi o tom porozprávajte... 

Konečne prichádzam na rad aj ja. Som na pôrodnom lôžku, poloha na chrbte, nohy vyviazané. Počas tehotenstva sa mi z každej strany dostávali informácie o tom, že v poslednom trimestri žena nemá ležať na chrbte, lebo dieťatko svojou váhou tlačí na dolnú dutú žilu, čo spôsobuje matke závraty a dieťa má problém s dýchaním... A teraz musím ležať na chrbte, dieťa tlačiť „do kopca“ proti gravitácii a podľa pokynov sestričky, ktorá vie lepšie ako ja čo treba robiť: v momente, keď necítim potrebu na tlačenie mám tlačiť a keď ju cítim, musím to zastaviť... Občas vnímam pokriky sestričky o tom, že mám dýchať, lebo ohrozujem dieťa: „nepočujete, že mu slabnú ozvy?!“ Ale ako mám dýchať – ako pes, alebo zhlboka, kto si má spomenúť na to, ako nás to učili na profylaxii? Sestrička neporadí, len kričí – dýchať, tlačiť, zastaviť, dýchať, tlačiť, netlačte...! Manžel dáva inštrukcie aby ma nestrihali, masírovala som si poctivo hrádzu. Niekto mi skáče po bruchu a malý je o chvíľu vonku. Prichádza ďalšie sklamanie – namiesto toho, aby mi malého dali na bruško a priložili k prsníku, odstrihnú pupočnú šnúru a pracú sa s ním preč. Stihnem pozrieť na hodiny – je 7,30 ráno a posielam manžela aby utekal za malým (v hlave mám totiž utkvelú myšlienku, aby nám ho nezamenili za chlapčeka, ktorý sa narodil asi pol hodinu pred našim...). 

Niečo do mňa napichali (oxytocín) a rodím placentu. Presnejšie nerodím, trhajú ju zo mňa. Vydýchla som si, že ma ani nenastrihli, keď tu zrazu lekár zahlási, že ideme šiť. Predsa len strihali, vraj mal malý pupočnú šnúru prehodenú cez plece, tak ho bolo treba zachraňovať (Apgar skóre 10-10-10)... Aké nebezpečné bolo moje telo pre neho! Medzi tým prišiel ďalší lekár, ktorý odobral pupočníkovú krv a chcel odo mňa, aby som počas šitia podpísala papiere, že to spravil on (aby náhodou neprišiel o províziu...).

Konečne mi doniesli malého (je to to správne dieťa?). Ešte stále ma šijú, je to bolestivé, ruky mám od bolesti zapreté do madla a mám byť schopná tešiť sa z malého uzlíčka? Hrádza došitá, som schopná pár hollywoodskych úsmevov pre prvú spoločnú fotku a už malého berú preč. Žiadne priloženie k prsníku sa nekoná. 

Predstavenie skončilo, manžela posielajú domov, letmo sa s ním lúčim a mňa prekladajú znovu na vzdycháreň, lebo na oddelení je plno. Trávim tam dopoludnie, dostávam raňajky. Ale ako sa najesť v polohe na chrbte a ubolená? Mám si tlačiť na brucho, aby sa zavinovala maternica. Cítim únavu, bolesť a rezignáciu. Som plná emócií – mám to za sebou, mám syna (myslím, tak to na sone vždy vyzeralo), posielam SMS-ky. Vtedy som to vnímala že pôrod bol bez komplikácií, všetko prebehlo hladko, takmer prirodzene. Kistellerovu expresiu som vnímala ako úžasnú pomoc od sestričky, nástrih hrádze ako záchranu syna, následné odlúčenie kvôli vyšetreniu ako bežnú prax... Syna som videla už umytého, zabaleného asi 5 minút počas šitia popôrodných poranení a potom až o pol dňa. Aké bolo moje rozčarovanie, keď som namiesto zahorenia veľkou láskou k nemu zrazu cítila, že mi ukradli bruško a doniesli mi cudzinca... Rozum mi vravel, že to stvorenie mám ľúbiť, je to môj syn, ale srdce to tak úplne necítilo. Neubránila som sa neustálemu porovnávaniu jeho čŕt s našimi, či je to naozaj naše dieťa, či nám ho náhodou v nemocnici nevymenili. Ešte že sme ľudské bytosti, keby sa takéto niečo stalo vo zvieracej ríši, samica by po takomto pôrode mláďa odvrhla... 


Prerod ženy v matku bol tvrdý. Bežným správaním v nemocnici mi zdravotníci vštepili myšlienku, že moje telo bolo pre neho nebezpečné, nie som schopná sa o svoje dieťa sama postarať, prvé hodiny musí byť pod ich dohľadom... 

Niekde som čítala názor jedného vnímavého otca: deti sú skvelo evolučne prispôsobené na pôrod a pokiaľ prebieha tak ako má, štartuje v nich tie správne procesy. Ale sú pripravené aj na to, že sa niečo zadrhne a dokážu spustiť náhradný program. Vo chvíli, keď po pôrode a umiestení do inkubátora neprichádza očakávaná reakcia od matky, dieťa spúšťa program „mŕtva mama“, keď po nejakej dobe začne plakať, aby si privolalo pomoc pre prípad, že mama pri pôrode zomrela. U syna to trvalo asi 30 minút, potom si začal cucať prst keď nemal k dispozícii prsník – proste všetko náhradné programy, ktoré mu umožňujú prežiť, ale vďaka ktorým sa možno nikdy nespustia tie správne programy. Toto je dôvod, prečo sa mi súčasné praktiky nepáčia – väčšina detí ide na náhradné programy a nikto im nepomôže spustiť tie správne...

Nádherne sformulovaná myšlienka, ktorá bohužiaľ platila aj pre môjho syna. Myslím, že podobné procesy sa spúšťajú aj opačne – zo strany mamy. Prečo inak by toľko žien trpelo popôrodnou depresiou, alebo blues? Pocity, aké som prežívala ja prežíva veľa žien. Niektoré sa k tomu priznajú, iné to v sebe potlačujú... 

Veľmi dlho mi trvalo, kým sme si postupne pospájali pretrhnuté nitky a začala som syna milovať skutočnou materskou láskou. 
Prvé mesiace boli tvrdé – malý stále plakal, uspávala som ho aj hodinu skackaním na fitlopte a spievaním uspávaniek dookola ako juke box... Nemal rád túlenie – celou silou sa odo mňa odtláčal tými maličkými ručičkami, z čoho mi srdce pukalo. Dlho som trpela „komplexom najhoršej matky“. Nerozumela som svojmu dieťaťu. Prišiel na svet bez návodu na použitie a ja som netušila, čo mi svojim správaním chce povedať. Popri vytváraní si vlastného návodu na spolužitie som už nemala energiu na bežné denné činnosti. Veľa krát sa stalo, že na obed som bola ešte v pyžame a dostala som sa ešte len k raňajkám. Najviac ma (neskôr som zistila že nie len mňa) deprimovali vysmiate celebritné matky z tituliek časopisov, ktoré po pôrode mali dokonalý mejkap, perfektnú figúru a nesmierne si materstvo vychvaľovali. Samozrejme že nikde ani zmienka o tom, že za tým všetkým stojí tím opatrovateliek, pomocníc v domácnosti, osobní tréneri, vizážisti a pod. 

Niekde hlboko ukryté materinské inštinkty mi kázali malého nosiť (babyvak náš každodenný), kojiť ho podľa potreby... Postupne som zistila, že je lepšie mať jeho postieľku natesno k mojej – keď ma cítil, bol spokojnejší, prípadne spal s nami v posteli. Ignorovala som „dobré rady“ o tom, že ho nemám nosiť – rozmaznám ho, nemám ho tak často kojiť – musí podľa tabuliek, nemám ho mať v posteli – nebude chcieť spať vo svojej posteli a v neskoršom veku (po roku) prestať s uspávaním – dieťa nechať vyplakať a zaspí... 

Výsledok – spával v postieľke vedľa nás alebo s nami do 2,5 roka – vtedy si sám zbalil vankúš a medveďa a odišiel do svojej izby do veľkej postele. Nočné premiestňovanie do našej postele má dovolené do dnes. Okolo 3 roku nám povedal, že už ho netreba uspávať, zaspí už aj sám. Nosili sme ho, dokým sme vládali. Kojila som ho 3 roky a 3 dni ;-). S popôrodnou traumou a separáciou bojujeme do dnes. Aj napriek tomu, že z Andrejka vyrástol pokojný chlapec, ktorý si nikdy nepotreboval našu pozornosť vydobýjať nejakým spôsobom, svoje traumy z pôrodu si stále nesie. Spomeniem aspoň jednu: dostane paniku z toho, keď zistí, že sme odišli na iné poschodie bez toho, že by si to všimol, alebo by sme mu o tom povedali. A to sme v jednom dome. Podobnosť s odlúčením po pôrode čisto náhodná? 

Súvislosti mi pomohli pochopiť knihy ako Slzy po porodu, Koncept kontinua, Dieťa ako šanca pre teba, Súvislosti... 

Ako dieťa rastie, učí sa, vyvíja sa, učila som sa a vyvíjala aj ja a prišla som k inému poznaniu... 

Medzičasom som sa stala certifikovanou poradkyňou dojčenia. V praxi som zistila, aký obrovský vplyv má vedenie pôrodu aj na samotné dojčenie. Veľa krát som bola pre mamičky viac psychickou podporou, čím sa vyriešil aj problém s dojčením... Veľa som sa popri tom aj naučila a hlavne to, ako veľmi vplýva samotný pôrod na správanie mamičky ale aj dieťatka... 

Príbeh druhý – zázrak zrodenia 

Nastal čas na druhé dieťa. To ale znovu neprichádzalo. Po dlhom prehováraní mojim gynekológom som pristúpila znovu na hormonálnu stimulačnú liečbu, ktorú som ale po mesiaci odmietla (aj poučená knihou Nežiaduci účinok smrť). 

Jedna vnímavá bytosť mi objasnila dôvod, neschopnosti počať dieťa – niekto z nás nie je pripravený na dieťa. Rýchlo som pochopila, že som to práve ja – neustále som riešila, čo bude s mojim obchodom keď pôjdem na materskú a hlavne niesla som si nevyriešenú traumu z predchádzajúceho pôrodu. 

Objavila som liečivú silu prírody – vo veľkom som jedla medvedí cesnak, ktorý čistí telo, pila som čaje zo žihľavz, alchemilkz a nakoniec myšieho chvosta (rebríček), ktorý mi upravil aj hormonálnu hladinu. Začali mi prichádzať pod ruku knihy ako Autohypnóza, Nekonečný prameň vašej sily, Slepačia polievka pre dušu, Tajomstvo a pod., ktoré značne ovplyvnili moje myslenie. Odpoveď na nekonečné otázky: „A kedy budete mať druhé dieťa?“ som zmenila z „nedarí sa mi otehotnieť“ na „pracujeme na tom“...

Na internete som našla úžasnú knihu Rodili sme doma, kde bolo 10 príbehov o domácich pôrodoch na Slovensku. Táto kniha ma veľmi ovplyvnila a rozhodla som sa, že keď príde druhé dieťa, porodím ho doma. V mojom rozhodnutí ma ihneď podporil aj manžel. Nemusela som ho nijako presviedčať a prosiť ho aby ma podporil. Proste súhlasil. 

Prichádzali ďalšie knihy – Zdravé tehotenstvo prirodzený pôrod, Sprievodca premýšľavej ženy na ceste k lepšiemu pôrodu, Zázrak pôrodu... 

Keď som mala z nich veľkú časť naštudovanú, stal sa veľký zázrak – bez pomoci akýchkoľvek medicínskych zásahov sme prirodzene počali nášho druhého syna. Gynekológ to tiež považoval za zázrak. 

Celé tehotenstvo som si znovu užívala, hltala som knihy, ktoré znovu samé prichádzali – Aby pôrod nebolel, Hypnopôrod, Hovory s pôrodnou babou, Znovuzrodený pôrod, Bonding – pôrodná radosť... 

Príbehy na stránke www.pribehyproivanu.cz (stránka venovaná na podporu pôrodnej asistentky Ivany Königsmarkovej ) ma sprevádzali posledným trimestrom a dodávali mi veľa sily a odvahy. Študovala som všetky dostupné informácie o pôrode doma, hľadala som pôrodnú asistentku, ktorá by ma bola ochotná sprevádzať. Buhužiaľ, na Slovensku nemáme nikoho, kto by oficiálne mohol ženu sprevádzať pri domácom pôrode. Pôrodné asistentky nemôžu ani samostatne vykonávať pôrod bez zásahu lekára pôrodníka (to bola jedna z alternatív, kedy by som bola ochotná pristúpiť na možnosť porodiť aj v pôrodnici). 
Našla som si pôrodnú babu s bohatou pôrodno praxou. Poznali sme sa zo školení pre poradkyne dojčenia, komunikovali sme spolu e-mailom, po každej návšteve v poradni som jej referovala, čo máme nové, konzultovala som s ňou všetko, čím ma lekár trochu zneistil, stretli sme sa osobne... 

Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, odmietla som genetické vyšetrenie indikované kvôli môjmu veku. Vedela som, že môj syn je zdravý. Gynekológ ma pochopil. 

Fyzicky som bola vo vynikajúcej kondícii – v prvom trimestri sme pomáhali skladať strechu z prastarého domu, v druhom som si zrýľovala celú záhradu a v treťom sama vymaľovala celý dom, do ktorého sme sa začali pomaly sťahovať. 

Psychicky som bola na tom tiež výborne, naučila som sa vnímať signály tela, naučila som sa komunikovať so svojim nenarodeným dieťatkom. Vedela som, že nosím pod srdcom znovu syna. Hneď sme ho začali oslovovať menom, ktoré čakalo na rad celých 7 rokov. Vedela som, že je v poriadku. Vedela som, kedy sa cíti dobre a jasne mi dával najavo, kedy mám odísť z „dusivého“ prostredia, prípadne kedy mám poľaviť a oddýchnuť si. Prvé pohyby som začala cítiť už v 12 týždni. Cítila som, v akej je polohe, aj kedy sa už pretočil hlavičkou dolu... 

Môj fyzický stav bol z môjho subjektívneho pohľadu vynikajúci aj vďaka bylinkám z knihy Zdravé tehotenstvo prirodzený pôrod. Z lekárskeho pohľadu v rámci tabuľkovej normy – gynekológ ma do ničoho nenútil, bral ohľad na individualitu môjho tela. Nerobil zbytočné vnútorné vyšetrenia, malého kontroloval aj pohmatom, nepotreboval zakaždým UZV. Vysoký tlak nameraný iba v ordinácii vysvetlil ako syndróm bieleho plášťa. Chudokrvnosť – v tehotenstve sú určité odchýlky normálne, nenútil ma užívať železo keď vedel, že si železo dopĺňam stravou. Dokonca citlivo zvažoval či mi má robiť ďalšie odbery, aby sa hodnoty kvôli tomu nezhoršili. Prosil ma len, aby som v nemocnici potom tvrdila že som si železo dopĺňala, aby ho za to nezvozili. 
Ku koncu tehotenstva zistil, že som GBS pozitívna. Vysvetlil mi všetko, čo sa v tom prípade v nemocnici deje – ATB do žily pred pôrodom... 

Trochu ma to znepokojovalo. Znovu som všetko konzultovala s mojou pôrodnou babou, naštudovala som si odbornú literatúru, aby som vedela, ako to riešia v zahraničí... Tesne pred pôrodom som dostala antimikotickú liečbu (z iného dôvodu, čo malo priaznivo ovplyvniť aj hodnoty GBS), siahla som aj po alternatívach ako cesnak, kokosový olej+tea tree, bylinky... Znovu som sa utvrdila v rozhodnutí rodiť doma. 

Ku koncu tehotenstva sme stihli ešte jedno sedenie na predpôrodnej príprave u vzácneho človeka Patrika Bálinta, ktoré nám dalo mnoho násobne viac ako niekoľkotýždňová profylaktická príprava pred predchádzajúcim pôrodom. Slovami sa to ani nedá opísať, treba to zažiť. O. i. nám povedal, že cíti, že pôrodná baba nestihne k nám prísť, aby sme sa pripravili na možnosť, že počas pôrod budeme sami dvaja... 

Posledný trimester bol pre nás dosť stresujúci – plánovali sme sa stihnúť presťahovať do domu ešte pred pôrodom, ale práce na dome nemali konca kraja. S blížiacim sa termínom pôrodu stúpala aj moja nervozita z toho, že som nevedela, kde si mám pripraviť svoje „hniezdo“ – v dome? Stihneme sa tam presťahovať? Alebo ešte v byte, plnom škatúľ pripravených na sťahovanie? 

Zašla som aj do najbližšej pôrodnice prediskutovať si môj pôrodný plán. Bol dosť striktný. PA ho zhodnotila v zmysle „že toto všetko robíme“, všetko z neho bagatelizovala. Napríklad – dieťa po pôrode dať na moje bruško, podporiť bonding – áno dajú mi ho, ale len na pár minút, lebo ho musia zobrať rýchlo preč na vyhrievacie lôžko (v pôrodnom pláne bolo uvedené že treba moje telo alebo telo otca uprednostniť pred vyhrievacím lôžkom) a vyšetrenie, lebo inak nemôžu ukončiť PC program. Zasa technika povýšená nad ľudskú bytosť. Bez ukončenia PC programu dieťa oficiálne neexistuje. Ako si vôbec dovolí narodiť sa bez riadenia nejakým programom? Výsledok našej diskusie – PA bola veľmi milá, všetko mi obkecala, ale v konečnom dôsledku by z môjho pôrodného plánu nebolo splnené takmer nič... Moje múdre dieťa mi dalo jasne najavo, že na tomto mieste – továrni na deti, kde je každý kto pristúpi k dieťaťu anonymný, neosobný a neberie do úvahy individualitu každej ľudskej bytosti, nemieni prísť na svet. 

K môjmu nepokoju sa pridali aj obavy, s kým budem rodiť – v termíne môjho pôrodu mala naša pôrodná baba zajednaný termín pri inom pôrode. Odľahčenie prišlo, keď mi písala, že oná mamička porodila skôr a sama, lebo nestihla k nej prísť (to že rodila sama len s mužom mi dodalo veľa odvahy). V čase mnou predpokladaného termínu pôrodu (týždeň po lekárom vypočítanom termíne) mala byť zasa odcestovaná mimo SR. A zhodou okolností aj dula, ktorú som chcela mať pri sebe v prípade, že budem rodiť v nemocnici. 

Deň PP (ako planý poplach) 

Bola veľkonočná nedeľa, dva týždne pred vypočítaným termínom pôrodu. Ráno o 4.00 som sa zobudila na slabé ale pravidelné kontrakcie. V tom momente som cítila, že ak to nerozchodím, idem rodiť do nemocnice. Telo mi to tak diktovalo. Moje múdre dieťa si ale dalo vysvetliť, aby ešte počkalo, že je ešte skoro. Po hodine kontrakcie prešli a ja som spokojne znovu zaspala. Celý deň zo mňa šťastie sršalo, pustila som sa do skladania nábytku. Manžel ma presvedčil, že je čas nachystať si tašku pre prípad odchodu do pôrodnice. 

V utorok som šla na pravidelnú kontrolu, kde ma gynekológ znovu trochu poplašil, že ak do termínu neporodím, pôjdem do nemocnice... Prečo majú náš život znovu riadiť nejaké tabuľky? Prečo sa nekladie dôraz na individualitu ženy a dieťaťa? Prečo sa neberie do úvahy aj termín počatia? Ja som cítila, že moje dieťa má ešte čas. Pripravovala som si všetky argumenty, aby som lekára uprosila ešte o jeden týždeň času, že si pomôžem prírodnými prostriedkami - aromaterapiou, bylinkami a ricínovým kokteilom... 

V stredu prišiel ďalší stres – volali mi zo školy, aby som prišla pre staršieho syna – utrpel úraz, treba šiť hlavu. Zvládla som to s chladnou hlavou. 

Štvrtok – začali sme so synom baliť jeho izbu, na víkend bolo plánované presťahovanie celého bytu. 

Deň ZP (ako zázrak pôrodu) 

Bol piatok 13. apríla. Pre niekoho nešťastný deň, pre nás ten najkrajší. Bolo Aleša a tak sa mal volať aj náš druhorodený. Zároveň mal jeho tatko meniny. Ráno o 4.00 znovu začali kontrakcie. Cítila som ale úžasný pokoj na duši. Bola som pripravená na prípadný príchod nového človiečika. Teraz som cítila, že ak sa pôrod rozbehne, bezpečnejšie pre mňa bude ostať doma. Znovu mi to tak telo riadilo. Spravila som si levanduľový kúpeľ so soľou z mŕtveho mora. Cítila som, že dnes to už príde. Manželovi pôvodne nachystanému na odchod do práce som povedala, aby už radšej nikam nechodil. Odišiel len vybaviť najnutnejšie a do hodinky sa vrátil. Zaviezol staršieho syna do školy a vrátil sa za mnou. Ja som zatiaľ z bytu plného škatúľ pripraveného na sťahovanie spravila aspoň trochu útulné miesto na pôrod. Povysávala som celý byt, upratala čo sa dalo, nachystala som si v spálni miesto na zemi – naukladala deky, na to staré plachty a nepriepustné podložky. Manžel zapálil červenú sviečku a zatemnil okná. V ten deň bolo po dlhej dobe krásne slnečno a teplo. 

Písala som skoro ráno pôrodnej babe – nemôže prísť, je pri inom pôrode. Dala nám ešte posledné inštrukcie. Ostali sme pokojní a rozhodnutí zvládnuť to sami. Navarila som si čaj z malinového lístia a spravila poslednú masáž hrádze. 

Písala som jednej kamarátke, ktorá chcela byť prítomná, aby získala skúsenosť z pôrodu doma. Po chvíli odpísala, že je na ceste k nám. Medzi tým nečakane prišla ďalšia kamarátka, ktorá chcela fotiť a filmovať. Prišla aj s ďalšími prepravkami na sťahovanie a kým som ja predýchavala návaly, ona balila. 

Počas predýchavania návalov som stíhala vybavovať ešte pracovné veci, aj jedno telefonické poradenstvo v dojčení. Kamarátkam a manželovi som spravila rýchlokurz – čo všetko majú sledovať, čo v prípade, že by mal malý pupočnú šnúru okolo krku, ako majú podviazať pupočník... Nanosila som im všetky múdre knihy, ktoré ma pripravili na pôrod a študovali čo stíhali – jedna všetko o pôrode, druhá všetko o dieťati. Z knihy sa naučili uviazať ten správny uzol na podviazanie pupočníka. 
Manžel musel ešte odbiehať na stavbu, kde prišli stavbári, stolári, kamenári, okenári a ešte neviem akí –ári. Bolo to pre neho stresujúce. Medzi tým ešte musel prebrať balík s tovarom, v ktorom som o. i. mala mať aj oleje k pôrodu. Tie som si už nestihla namiešať. 

Okolo obeda som mu volala, že je čas vrátiť sa domov. Ja som sa stiahla na miesto na zemi v spálni a začala s vokalizáciou AAA počas predýchavania stále silnejúcich návalov a zároveň som krútila bokmi na uľavenie. Keď sa dalo, spievala som si refrén Halelujah od Cohena. Neskôr to bolo už len AAA a potom wuaaaa na plné hrdlo. Konečne som nemusela v sebe potláčať nahromadenú energiu, mohla som ju naplno vypustiť. Nik ma za to neodsudzoval, ani nepovažoval za hysterickú... 
Sedela som na zemi a opierala sa o stoličku. Neskôr si manžel sadol za mňa a masíroval chrbát. Jedna kamarátka mi masírovala nohu, do ktorej som dostávala kŕč a druhá bruško. 

Bola som ponorená do seba a reagovala na signály tela, vlastne telo reagovalo na signály rodiaceho sa dieťatka, ktoré všetko riadilo. Návaly zosilneli a začala som tlačiť. Pri každej potrebe tlačiť ma manžel podvihol, aby som malému nebránila v ceste sedením na kostrči. Vokalizácia AAA sa zmenila na „poooooď môj maličký poooď“. Tlačenie mi pripadalo nekonečne dlhé (v porovnaní s prvým pôrodom, keď mi skákali po bruchu). Čo sa deje okolo som vnímala len okrajovo. Zaregistrovala som obavy kamarátky z toho, že ešte nepraskli plodové obaly. Zareagovala som na to so slovami že to je dobré, malý je tak chránený. Krátko pred narodením plodové obaly praskli a prúd vody vystrekol na stenu vzdialenú asi 1,5 m. Manžel ma hneď ubezpečil, že je krásna čistá (na stene neskôr po nej neostali žiadne stopy iba vôňa vanilky). Za tým som začala cítiť ohnivý kruh – malý sa predieral krčkom. Jemne som pridŕžala ruky na vrchu brucha aby som malému pomáhala pri zapieraní sa nožičkami o hornú časť maternice. Zaregistrovala som ďalšiu obavu kamarátky, ktorá bola prekvapená z toho, ktorou časťou hlavy sa dieťatko derie na svet. Znovu som na to reagovala slovami že je to dobré, to je najužšia časť ktorou si razí cestu von, tak to má byť. Bolo vidno už vlásky, ja som mala celý čas zavreté oči a predstavovala som si tmavovlasú hlávku. Vyšla von hlavička, po chvíli dorotovala, potom pliecka a zrazu celé telíčko.

Bolo 14,30. Otvorila som oči a namiesto tmavovlasého chlápätka som držala v rukách malého „Švédika“. Bol nádherný, ružový, trochu zapatlaný od mojej krvi a plakal na plné hrdlo. Dali sme ho do stabilizačnej polohy aby vyvrátil obsah žalúdka a znovu som si ho privinula na hruď. Zabalili sme ho do červenej osušky a hriala som ho svojim telom. Na mojej hrudi sa ukľudnil a začal objavovať svet, do ktorého prišiel. Od šťastia som sa triasla a plakala zároveň. Privítala som ho slovami „vitaj môj synček“ a obom Alešom (manželovi aj synovi) som zapriala krásne meniny. Bol to neopísateľný pocit – môcť držať v náručí práve narodené dieťatko, teplučké, voňavučké a hebučké. Nikdy nezabudnem na prvý pohľad z očí do očí, ktorý patril iba nám – bola to láska na prvý pohľad. Niečo neopísateľné, niečo nové, niečo čo som do teraz nemala možnosť zažiť. Toto bol ten správny prerod ženy v matku. Toto bol ten najkrajší príchod dieťaťa na svet – v pokoji, intimite, bez zbytočných zásahov, v prostredí dôverne známom a v prítomnosti blízkych bytostí. Presne tak, ako som si to denne premietala vo svojich predstavách dávno pred tým, ako Aleškova dušička zavítala k nám. Pupočník sme nechali dotepať, potom ho kamarátky podviazali a manžel v strede prestrihol. 

Keď sa Aleško trochu spamätal zo sveta, v ktorom sa zrazu ocitol, dala som si ho na hruď tak, aby sa sám mohol priplaziť k prsníku. Bol to úžasný pohľad a neopakovateľný zážitok – ovoniaval pästičku, ktorá bola od plodovej vody a podľa tej vône išiel za prsníkom (plodová voda vraj vonia ako prsník). Počas šplhania mi nožičkami zapieral do brucha, čím zas on pomáhal mne s prirodzeným zavinovaním maternice. Nemusela som si rukami tlačiť na brucho, mala som na to to najkrajšie závažie. Znovu ovoňal a šplhal sa ďalej až kým prišiel k svojmu cieľu. Prisal sa a bol spokojný. Napil sa prvých kvapiek životodarného kolostra. Pri každom saní som cítila kontrakcie a ako sa pomaličky zavinuje maternica. Neviem ako dlho sme takto všetci spolu sedeli, bolo nám nádherne. 

Po čase sme sa s manželom vymenili – malého si dal na hruď on a ja som sa presunula do postele. Maternica sa postupne zavinovala a placenta stále ostávala vo mne. Podľa informácií, ktoré sme dostali na predpôrodnej príprave a z múdrych kníh som vedela, že placenta sa odlučuje postupne, preto som neprepadávala panike keď stále nevychádzala. V posteli som si znovu malého položila na hruď a keď chcel, znovu som ho nakojila. Boli to nádherné, vzácne okamihy, ktoré nám dali veľmi veľa a už nám ich nik neukradol. Ja som konečne našla svoju stratenú ženskosť. Bola som plná síl a šťastia, získala som sebavedomie a vieru v seba, že som dokázala sama porodiť dieťa. Dokázala som niečo, čo bolo tisícročia považované za úplne prirodzené. Mohla som porodiť tak, ako rodili moje staré mamy, ale v oveľa lepších sociálnych, spoločenských aj hygienických podmienkach. Moje dieťa sa narodilo tak, ako sa narodili moji rodičia – doma. V láskyplnom prostredí, v tichu a prítmí. V prítomnosti len tých najbližších bytostí. Som vďačná za túto neoceniteľnú skúsenosť. Za ten príval energie, z ktorej môžem stále čerpať. Som vďačná svojmu synovi za to, že si nás vybral za rodičov a že sa rozhodol narodiť sa doma. Som vďačná svojmu manželovi za to, že ma celý čas v rozhodnutí rodiť doma podporoval a že mi znovu bol pri pôrode nenahraditeľnou oporou. Že mi dôveroval a ani raz nespochybnil moje a naše rozhodnutie. Ďakujem svojim kamarátkam, že boli pri mne ako silný ženský element. 

Predstavovala som si, že náš syn príde na svet v noci. Neskôr som pochopila, prečo tomu tak nebolo – bývali sme ešte v byte, kde susedia navzájom počujú každé šuchnutie tých druhých. Nedokázala by som sa uvoľniť a naplno vypustiť energiu s vedomím, že okolo spia susedia, ktorí mi kedysi klopkali na radiátor len za to, že som prvorodenému potichu, ako sa len dalo, spievala uspávanky... 

Po necelých dvoch hodinách som šla do sprchy, kde mi kamarátka masírovala kríže a porodila som placentu. Bola krásna – vyšla celá, neporušená aj s plodovými obalmi. Zabalili sme ju a odložili do mrazničky aby sme ju neskôr mohli pochovať pod strom. Celkové množstvo krvi, ktoré som počas pôrodu stratila bolo cca 2 dcl. Cítila som sa výborne, plná energie – neporovnateľné s prvým pôrodom, kedy som nebola schopná postarať sa ani o seba. Nemala som žiadne poranenie, bez problémov som si sadla, išla na toaletu. Medzi časom som stihla vybaviť niekoľko ďalších telefonátov, vrátane pracovných. Zavolali sme staršiemu synovi, ktorý bol so svojou krstnou mamou, že sa stal veľkým bratom. Stihla som na sociálnu sieť napísať priateľom radostnú novinu. 

Tu by sa náš príbeh mohol skončiť happyendom so slovami a žijeme si šťastne ďalej... Ale... 

Nočná mora nemocnica 

...keďže bol piatok večer a ja som nebola dopredu dohodnutá s gynekológom ani s pediatričkou, ktorí by nás prišli skontrolovať a podpísať papiere o tom, že sa dieťa narodilo, rozhodli sme sa ísť do nemocnice. Bola som celý čas v kontakte s dulou, ktorá mala v tú noc službu a pripravila personál na môj príchod. 

Tak

Veeeľmi sa mi nechcelo opúšťať bezpečie a pohodlie domova, ale už len pre moju GBS pozitivitu som sa tam donútila ísť. Osprchovala som sa, umyla vlasy, prezliekla, obliekla bábätko, nachystala veci a vyrazili sme. Cestou sme sa zastavili u mojej mamy, kde už bol starší syn, aby sa bračekovci zoznámili. 

Do nemocnice sme prišli po 20,00 hod., cca 6 hodín po pôrode. Asi 30 minút sme stáli pred dverami pôrodnice a čakali, čo budú s nami ďalej robiť. Sami nevedeli, ako majú postupovať keď im tam príde žena po pôrode už aj s dieťaťom. Nakoniec nás zobrali dnu, na moje naliehanie pustili aj manžela. Bábätko zobrali sestričky z novorodenekého odd. na vyšetrenie. Bola pri ňom ale aj dula, ktorej som dôverovala. Mňa zobrali na vyšetrenie. Bolo však niečo neslýchané, aby žena rodila sama doma bez zdravotníka (snažili sme sa to uhrať na prekotný pôrod, no neuverili), aby bola po pôrode plná síl a prišla do nemocnice po vlastných ako srnka, aby bola bez akéhokoľvek poranenia...

Vyšetrenie pôrodníkom bolo necitlivé a ponižujúce. Nechce sa mi na to už spomínať... Z odberu krvi zhodnotili, že som stratila 1,5 l krvi (sama som videla a 3 ľudia prítomní pôrodu mi potvrdili, že to bolo max. 2 dcl) a nanútili mi 3 transfúzie krvi. Nemala som síl oponovať, podvolila som sa, lebo som chcela mať syna čím skôr pri sebe - mali ho za rukojemníka. Po prvej transfúzii ma začali bolieť nohy a puchnúť. Vraj to nebolo z transfúzie. Pred tým mi však nohy nepuchli.... Pri druhej transfúzii mi sestrička nechala zhruba 15 cm bublinu v hadičke, na ktorú som ju upozornila keď som si všimla, ako postupuje smerom k žile. Ostala zaskočená, okamžite hadičku odpojila, bublinu vypustila, ruky sa jej pri tom triasli a potom bola na mňa ako med (na tento zážitok som rýchlo zabudla, lebo v tom momente som syna nemala pri sebe a bola som z toho nervózna, spomenula som si na to až neskôr, keď už bolo neskoro niečo riešiť). Od každého lekára (chlapa) som si vypočula prednášky o tom, aká som nezodpovedná, čo všetko sa mohlo stať a pod. (škoda že na príhodu s bublinou som si nespomenula...). Všetky ženy vrátane primárky novorodeneckého oddelenia boli veľmi milé. Až na jednu sestričku, ktorej som dala pracovný názov osa – chodila za mnou ako osa do hniezda a neustále do mňa zapárala. Rozplakala ma a potom zasa chlácholila. Zasa rozplakala, chlácholila... Bolo to v čase, keď mi na druhý deň ráno syna zobrali z oddelenia gynekológie kde sme spolu boli na odd. šestonedelia na novorodeneckú vizitu. Sľúbili mi, že ho hneď donesú späť, ale keď sa ani po hodine nič nedialo, bola som zúrivá ako tiger v klietke. Táto sestrička moje psychické rozpoloženie využila a zapárala do mňa. Nechápala, že medzi nami vzniklo neopakovateľné puto, ktoré v nemocnici nikdy zažiť nemohli... Na obed som sa dočkala – premiestnili ma na oddelenie šestonedelia a hneď mi doniesli moje dieťa. Už som ho nepustila z rúk. Dali nám samostatnú izbu, kde sme boli sami. Tvárili sa pri tom, že mi robia obrovskú láskavosť, ale rýchlo som pochopila, že ma len chceli od ostatných mamičiek izolovať... 

Ostali sme v nemocnici 4 dni. Syn dostal "preventívne" antibiotiká (pre moju GBS pozitivitu). Silu mi dodával môj malý uzlíček šťastia, ktorý bol od prvého dňa úžasne pokojné bábätko (vraj také pokojné na oddelení ešte nezažili... Prečo asi?).

Len vďaka nemu som vydržala nemocničnú „drezúru“ (neviem to inak nazvať) – ráno o šiestej prišla sestra, zasvietila svetlo, odmerala tlak, strčila teplomer, prišla upratovačka, poumývala dlážku, stolíky a umývadlo, zavolali nás na raňajky, potom prišla vizita ktorej predchádzala nervozita sestier (asi z toho testosterónu z prevahy chlapov-gynekologóv, ktorí o stave ženskej duše po pôrode nemajú ani potuchy)... Chvíľu pokoj, potom ďalšia – novorodenecká vizita (omnoho príjemnejšia, vďaka čisto ženskému osadenstvu). A stále niečo. Raz ma poslali na sono, lebo sa im nezdalo, ako sa zavinuje maternica. Nestačila som ani odmietnuť injekciu (asi oxitocín), aby sa lepšie zavinovala, vraj dosť krvácam (oveľa menej ako po prvom pôrode). Darmo som im vysvetľovala, že pri tom rannom zhone som nestihla ísť na toaletu a plný močový mechúr mi tlačí maternicu hore. Na sone povedali, že som mala pravdu... 

Po 4 dňoch vytúžený odchod domov. Sloboda. Šastie. Mraky sa rozplynuli, zasvietilo slnko. Vrátili sme sa do bytu plného škatúľ nachystaných na sťahovanie (presťahovali sme sa až o mesiac) - tak ako som to nechala pred pôrodom. Ale bola som šťastná, že som so svojim mužom a mojimi synmi v známom prostredí. 

Po návrate domov som znovu začala fungovať ako keby som ani nerodila. Ráno som zaviezla staršieho do školy, poobede išla pre neho. Pokračovala som v sťahovaní a zároveň riešila pracovné záležitosti. Bola som plná síl. Pôrod mi dal neskutočne veľa energie, z ktorej čerpám do teraz. 

Keď porovnám môj stav po prvom a druhom pôrode – je to obrovský rozdiel. Po prvom som bola prvé hodiny imobilná, po druhom som bola schopná si sadnúť, chodiť, ísť na toaletu, osprchovať sa, postarať sa o seba aj o dieťa. Po prvom som veľa krvácala, dlho som sa čistila a aj maternica sa dlhšie zavinovala. Po druhom som krvácala oveľa menej, telo sa potrebovalo vyčistiť minimálne – placenta odišla sama a celá... Po prvom pôrode som trpela popôrodnou depresiou (alebo blues?), z ktorej som sa dlho sama dostávala. Po druhom som nezažila ani len zmenu nálady – ak nerátam eufóriu, nekonečnú vďaku a šťastie z narodenia dieťatka...

Na všetko zlé, čo som v nemocnici zažila by som mohla už zabudnúť. Keby sa mi nedostávalo z rôznych zdrojov do uší, čo o mne zdravotníci z našej pôrodnice po meste šíria – ako mi zachraňovali život, v akom kritickom stave som k nim prišla (po vlastných? Našťastie mám všetko zdokumentované...) a podobné nepravdy. Keby aj niečo z toho bola pravda, kde berú právo porušovať lekárske tajomstvo a šíriť informácie o pacientoch mimo nemocnicu? 

Happy end 

Všetko zlé je na niečo dobré. Ak mi bude ešte dopriate tretie dieťa, dopredu si dohodnem pediatričku alebo gynekológa, ktorí nás prídu po pôrode doma skontrolovať. Ak sa už nebudem cítiť na pôrod doma, nájdem si pôrodnicu, ktorá bude rešpektovať moje priania, aj keby som mala ísť rodiť do iného štátu... Mám šťastie, že som mohla zažiť skutočný zázrak pôrodu. Mám dve úžasné deti – prvé ma mnohému naučilo a druhé mi pomohlo nájsť samu seba. Mám skvelého manžela, v ktorom mám obrovskú oporu a to je vzácnosť. Mám dve fantastické kamarátky, ktoré ma sprevádzali počas najdôležitejšieho okamihu v mojom živote... 

Placentu sme so všetkou úctou a vďakou za to, že 9 mesiacov vyživovala moje dieťa a mňa po pôrode doliečila, pochovali za dom na podstieľku z ružových lupeňov a zasadili sme nad ňu borovicu. 

V čase písania tohoto príbehu (november 2012) mal náš mladší syn 7 mesiacov. Je to šťastné, veselé a zdravé dieťa. Nepozná popôrodnú separáciu, nezažil stres z odlúčenia. Prvé čo videl keď otvoril očká, boli šťastné tváre jeho rodičov, nie zamračené tváre cudzích ľudí zahalené rúškou. Prvé čo cítil bola nežná náruč mamy, nie latexové rukavice anonymného lekára. Miesto sterilného vyhrievacieho lôžka mohol cítiť teplo a dôverne známu vôňu maminho tela. 

Prvé dni spal s nami v posteli, neskôr nám dal najavo, že mu je pri nás tesno a chce svoju postieľku. Tá je natesno pri mojej, takže naďalej spíme pri sebe. 

Konečne si materstvo užívam plnými dúškami. A konečne môžem povedať, že rozumiem svojmu dieťaťu. Dokážeme spolu neverbálne komunikovať – viem vycítiť čo potrebuje, používame aj znakovú reč pre batoľatá a bezplienkovú komunikačnú metódu. Je stále nosený, kočík nepozná. Plne kojený, nepozná ani chuť umelého mlieka a nevie, čo je to fľaša. Od prvého prisatia sa ukážkovo kojil - veď mal prednášky takmer každý deň počas prenatálneho života, ktoré pokračovali aj hneď po jeho narodení. Je mi skvelým modelom na Školičkách dojčenia ;-). Nepoznali sme dojčenské koliky, s ktorými sme bojovali pri staršom synovi. Je mi len veľmi ľúto, že o toto všetko bol náš starší syn ochudobnený. 

Náš pôrod z pohľadu prítomných bytostí 



Manžel: Už pri prvom návrhu Ajky, keď sondovala môj názor na domáci pôrod, som si bol istý, že to čo sama cíti je to pravé a vtom som ju celý čas podporoval. Nezaťažoval som si hlavu obavami „čo sa stane ak...“, moja úloha bola v podstate veľmi jednoduchá. Pripraviť „hniezdo“ a byť prirodzeným regulátorom oxytocínu počas pôrodu. Keďže Aleško prišiel troška skôr, ako bolo naplánované, nepodarilo sa mi splniť prvú časť mojej úlohy, takže náš nový dom, v ktorom už medzičasom bývame, sa nestal „rodným“ domom, snáď nabudúce :-). 
Ku samotnému pôrodu - rozdiel medzi prvým „nemocničným“ a druhým domácim pôrodom (bol som aj pri tom prvom) by sa azda mohol opísať tak, že pri domácom pôrode som bol účastníkom prirodzeného zrodu života, avšak pri nemocničnom som prihliadal na extrakciu dieťaťa z tela matky. Ďakujem, že Ajka si vybrala srdcom ten správny spôsob. Upevnilo to naše rodinné vzťahy a nesmierne stúpla viera v naše vnútorné sily. 

Kamarátka Barborka: Takmer každý z nás má fotku svojho dieťatka ihneď po narodení - dieťatko, ktoré zúfalo plače, oči zatvorené, ruky kŕčovito roztiahnuté doširoka. Vždy mi srdce trhalo, keď som videla takéto zúfalé novorodeniatka a ľutovala som ich, že utrpeli šok z toho, že opustili tmu a teplúčko maminkinho bruška. 

Najväčším zážitkom pôrodu Aleška bolo zistenie, že príchod na svet je pre dieťatko niečo prirodzené a jediné čo potrebuje ihneď potom, ako zazrie svetlo sveta je mať istotu, že maminka je stále pri ňom, aj keď už nie je dieťatko v bezpečí bruška. Priloženie narodeného nahého dieťatka na teplú maminkinu pokožku a k prsníku je jeden z najdôležitejších faktorov vývoja dieťatka. Dáva mu pocit istoty, bezpečia a sebadôvery. Malý Aleško bol najkľudnejší novorodenec, akého som v živote videla. Ako náhle bol v teple a cítil maminku pri sebe, bol kľudný a ihneď začal otvárať očká a spokojne pozorovať svet okolo seba. 
Kladiem si otázku, je nutné detičky ihneď po narodení odtrhnúť od maminky, umývať ich, merať, vážiť, obliekať a absolvovať ešte ďalšie vyšetrenia, ktoré by kľudne mohli pár hodín počkať? Nestačí skontrolovať základné životné funkcie a dať dieťatko ihneď maminke? Tak už viem, prečo deti po príchode na svet tak plačú. Spôsobujeme im to my. 

Kamarátka Janka: To čo sa stalo v ten piatok 13. prekonalo všetko, čo som kedy zažila. Keď ráno prišla SMS od Andrejky, že ma asi bude potrebovať, som ešte netušila čo bude nasledovať. Poznáme sa už dlhšie a keď som sa od nej dozvedela, že bude rodiť doma, som pri každom stretnutí nadhodila, že chcem byť pri tom a v to ráno som pochopila, že sa asi moje prianie stane skutočnosťou. Myslela som si ale, že sa budem len prizerať, ako sa okolo nej točí, nejaká skúsená osôbka, ale ani toto nebolo tak. Hneď po príchode do Andrejkinho bytu som pochopila, že ešte dnes uvidím to šťastné dieťatko, ktorého mamina vedome a so všetkou láskou a zodpovednosťou pripravuje jeho príchod do známeho a bezpečného prostredia, v ktorom nebude musieť čeliť žiadnym násilnostiam od cudzích veľkých ľudí, ktorí nechápu, že to čo práve potrebuje je pravý opak toho, čo sa v dnešnej dobe dostáva v pôrodnici, každému novo prichádzajúcemu človiečikovi. Momentálne pôrodníctvo je v podstate továreň na odpojených ľudí. Ľudí odpojených od matky od seba od všetkého na čo skutočne záleží a tým oveľa ľahšie ovládateľných touto konzumnou spoločnosťou... 

Ale aby som dostala naspäť k Aleškovmu pôrodu. Chcela by som povedať, že moje malé obavy z toho, keď mi Andrejka povedala, že pôrodná baba nepríde sa rozplynuli v okamihu, keď som zistila ako dôsledne sa táto mamina pripravila na svoj pôrod. Nenechala nič na náhodu a musím podotknúť a vyzdvihnúť tiež prístup otecka, ktorý svojím prístupom a pochopením a úplným zladením sa s manželkou všetko maximálne uľahčoval. Jednoducho všetko bolo pripravené na príchod malého Aleška. To čo sa dialo ďalej bolo pre mňa asi najsilnejším zážitkom v mojom živote (aj keď som rodila už dva krát a bolo to silné nebolo to ono, keďže to nebolo doma). Bolo to úchvatné aj keď moje pocity pendlovali medzi šťastím a obavami, ktoré pramenili z mojej nepripravenosti na túto situáciu, ale dali sa rýchlo potlačiť, lebo Andrejkina istota, že vie čo robí ma vždy priviedla späť. A mne sa ju zase na oplátku podarilo priviesť z očakávania ďalšej bolesti k prítomnému okamihu a možnosti načerpať silu medzi návalmi. 
A v takejto spolupráci som zrazu uvidela hlavičku, chvíľu to trvalo a bola celá vonku, nastal čas čakania na ďalšiu kontrakciu a mne to prišlo ako večnosť, ale potom nasledoval už len kratučký okamih a ja som držala v rukách živého človiečika, pocit ťažko opísateľný slovami, poviem len DOKONALÉ! 
Andrejka nám už pred tým dala inštrukcie čo spraviť a my sme všetko potrebné urobili a Aleško mohol ísť maminke na bruško a pekne pomalinky sa prepracovať k mliečku. Mal čas a mal priestor, dostal to najpotrebnejšie vo svojom živote, verím, že celý jeho život bude mať skvelý základ vďaka tejto investícii... 
Medzi Aleškom a mnou vzniklo niečo vzácne, vždy keď ho stretnem mi chce o tom porozprávať, ale žiaľ ja som túto reč už zabudla, ale tuším a cítim ako by to asi znelo... 
A moja najväčšia túžba je aby sa tento zázrak, ktorý sme si v bezpečí domova všetci zúčastnení zažili sa stal samozrejmosťou. Má to hlbší význam, než sme si vôbec schopní pripustiť. 
Ďakujem za tento zážitok, zmenil ma a potvrdil moje presvedčenie. VĎAKA 

... 

Na TV JOJ bola odvysielaná aj reportáž o našom pôrode: video tu 
Musím ale podotknúť: pre nás bol pôrod doma nádherným a neopakovateľným zážitkom. Na možnosť priviesť svoje dieťa doma som sa pripravovala dlho pred otehotnením a študovala som všetku možnú dostupnú literatúru a hľadala informácie aj na internete. Je to osobná voľba a nedovolila by som si tento spôsob pôrodu doporučovať každému. Na to musí byť žena dostatočne pripravená nie len psychicky, ale aj fyzicky... 

V piatok 15. marca 2013 sme sa zúčastnili živého vysielania relácie Supermama na tému domáce pôrody: nájdete to v archíve tu 

Naše príbehy boli uverejnené aj na stránke venovanej na podporu Ivany Konigsmarkovej www.pribehyproivanu.cz tutu a tu

Obchod prevádzkuje:
3A plus s.r.o., Pod Hrádkom 930/61, 971 01 Prievidza
Created by © 2019 WebCreative.info All rights reserved.
Info
Všeobecné obchodné podmienky
Reklamačné podmienky
Ako nakupovať
Doprava
Podmienky ochrany súkromia (POS)
O nás
Drobcekovia.sk
Kontakt
Napíšte nám
Veľkoobchod
Zoznam zmluvných predajcov Greentom
Zoznam zmluvných predajcov Nomi
Newsletter
Prihláste sa na odber noviniek z Drobcekovia.sk