Ďalším nástrojom vzťahovej výchovy je spoločné spanie.
Koľké z nás už v pôrodnici počuli „nenechávajte si dieťa pri sebe, naučíte si ho!“, či „chcete si ho zadusiť?!“ A dobré rady pokračovali po návrate domov.
Na sociálnych sieťach často vidno perfektnú izbičku nachystanú pre malého človiečika – samostatná izba s krásnou výbavou, ktorej kraľuje dokonalá postieľka. Vždy sa pri tých fotkách pousmejem so zamyslením, či tam skutočne nechajú malého človečika spať samého. Alebo či vedia, že sa taký malý človiečik budí v noci aj niekoľko krát – ako dlho im vydrží noc čo noc chodiť k nemu chodiť?
Ako to bolo kedysi? Malý človiečik spával buď s mamou v posteli, alebo bol zavesený v plahotke (dnes tomu hovoríme hacka), či v kolíske pri maminej posteli (v tých bohatších rodinách), no vždy boli v bezprostrednej blízkosti mamy. Hlavne z praktických dôvodov – mamy vtedy po štestonedelí vstali a museli sa začať starať o domácnosť, dvor, statok. A také nočné vstávanie je vyčerpávajúce v každej dobe, nie len tej minulej. No v tej minulej nemali čas zamýšľať sa nad tým, či spoločným spaním dieťa nerozmaznajú.
Dostatkom lásky, prítomnosti a napĺňaním potrieb dieťa nikdy nerozmaznáte. Nikdy! Rozmaznáte ho hmotnými vecami, no láskou nikdy. To si zapamätajte a tým argumentujte.
A zadusenie dieťaťa zavalením? Každej mame sa po pôrode zapne ďalší zmysel, ktorý ju drží v strehu – dokáže počuť aj cez stenu, pocíti že sa niečo deje a nedovolí jej spať tak tvrdo, aby sa nevedela kontrolovať. Spí takým ľahkým spánkom, že dokáže reagovať aj na zmenu dychu dieťaťa. Samozrejme len v prípade, ak nie je pod vplyvom liekov, či omamných látok! Problém môže byť len s tatkom – muži aj naďalej spia ako polená, môžu im aj drevo píliť pri uchu, ich to nezobudí. Ranné zhodnotenie v zmysle „dnešnú noc sme sa ale dobre vyspali“ sú slovami do bitky pre mamou prebdenú noc ????. Stačí spraviť opatrenia – upozorniť tatka na malého nocľažníka medzi vami, alebo medzi dieťa a otca vložiť vankúš na dojčenie ako ochranný val. Alebo dieťa umiestniť na svoju časť postele, od tatíka spraviť zábranu vlastným telom a od kraja postele postieľkou s mantinelom z materského vankúša ????
Ako to bolo u nás:
Prvý syn mal nachystanú postieľku (ešte po mne) vedľa mojej postele. Ako som v noci skákala k častému dojčeniu, postieľku som prisúvala stále bližšie k mojej posteli. Až sme skončili so spustenou bočnicou a postieľkou opretou o našu posteľ. Syn bol pokojnejší keď ma cítil, počul môj dych a mne zrazu stačilo niekedy len natiahnuť k nemu ruku, poškrabkať ho po chrbátiku a spal ďalej. Keď bol väčší, mal možnosť kedykoľvek preliezť ku mne a spali sme spolu až do rána. Keď mal asi dva roky, zariadili sme mu vlastnú izbičku s veľkáčskou poschodovou posteľou. V izbičke sa počas dňa hral a vedel, že keď sa rozhodne, môže tam aj spať. Po pár mesiacoch si zrazu zo dňa na deň zbalil vankúš a medveďa a odsťahoval sa do svojej veľkej novej postele. Mal vedy asi 2,5 roka. Od vtedy spával sám. No keď v noci potreboval, mal k nám dvere vždy otvorené a v posteli bolo dostatok miesta aj preňho.
Druhé dieťa – po pôrode spalo s nami v posteli. Stalo sa to skôr z núdze – sťahovali sme sa a postieľka už čakala v dome, no my sme ešte pár týždňov po jeho narodení bývali v byte. Po presťahovaní ešte chvíľu spal s nami, no potom mi dal najavo, že chce vlastný priestor. Mal vtedy 6-8 týždňov. Ako som to pochopila? Šťuchal do mňa, mrvil sa, bol nespokojný, až som vyskúšala dať ho do postieľky, ktorá mala spustenú bočnicu a bola pritlačená k mojej posteli. A od vtedy spával v postieľke.
V tomto prípade sa nám to trochu pokazilo vo veku okolo 14 mesiacov. Zlomila som si ruku a pre uľahčenie nočnej obsluhy som ho donútila spať medzi nami. Nastalo obdobie neúmerne častého nočného budenia, ktoré trvalo rok. O tomto stave a ako sme sa z neho dostali som napísala v článku o nočnom kojení a spaní tu: https://drobcekovia.sk/blog/3-Dojcenie-a-nekonecne-nocne-budenie.
No vo veku cca 3 rokov sa aj on presťahoval do svojej izbičky. Starší brat ho ukecal na obrázkové obliečky, ktoré mu prepustil ????.
A do tretice – najmladší syn mi po pôrode spal celú noc na hrudi. Bola to tá najkrajšia noc. Nasledujúcich 11 dní sme zažili nočnú moru v podobe hospitalizácie a separácie, kedy som mohla pri jeho postieľke iba celé dni presedieť. Sľúbila som mu, že po návrate mi bude opäť spať na hrudi minimálne toľko nocí, koľko sme boli od seba odtrhnutí. A tak sa aj stalo. Po 11 nociach spoločného spánku na hrudi začal byť nespokojný a presunula som ho do hniezda medzi nami. Po pár týždňoch si svoju potrebu tesnej blízkosti naplnil a opäť mi dal najavo svoju potrebu väčšieho priestoru. Putoval tak do postieľky rovnako, ako v prípade jeho starších bratov. Mal okolo 2 rokov, kedy sa presťahoval k svojmu strednému bratovi do spoločnej izbičky.
Chlapci mali vždy možnosť výberu – či budú s nami v posteli, alebo vo vlastnej postieľke. Keď už spávali vo svojich izbičkách, u nás mali dvere otvorené a v noci kedykoľvek k nám prišli.
Nemusíte sa báť, že si dieťa na spoločné spanie naučíte a budete takto spolu spávať až do maturity. Dieťa vám skôr či neskôr dá najavo, že potrebuje svoj vlastný priestor. Čím intenzívnejšie mu naplníte jeho potrebu blízkosti, tým skôr sa osamostatní. A verte, potom vám už spoločné chvíle spania v náručí budú chýbať ????.
Vzťahová výchova je o možnosti vybrať si ktorýkoľvek z nástrojov, ktoré nám ponúka. Tento nástroj by nemal chýbať vo vašom výbere. Dá vám veľmi veľa no o nič vás neoberie. Možno ušetrí investíciu do drahej postieľky ????. Radšej si kúpte čo najväčšiu manželskú posteľ :-D.
Autor: Andrea Lackovičová, www.drobcekovia.sk,
Páčil sa Vám tento článok? Môžete ho zdieľať na sociálnych sieťach a dať tak o ňom vedieť svojim priateľom. Pomohli Vám informácie obsiahnuté v článku? Budeme radi, keď nám dáte o tom vedieť do komentára pod článok na instagrame @mama3synov. Páči sa Vám naša filozofia? Budeme radi, keď sa stanete našim sledovateľom, alebo nás odporučíte aj svojim známym. Ďakujeme
