zelený obchod podporujúci vzťahovú výchovu
a trvalo udržateľný životný štýl
Prihlásenie RegistráciaShop Košík Info O nás

Blog

Denník jednej tehotnej... 5. lunárny mesiac
Piaty lunárny mesiac (17. – 20. týždeň,

[18.10.2019]

Denník jednej tehotnej... 4. lunárny mesiac
Štvrtý lunárny mesiac (13. – 16. týždeň, 85 - 112

[17.09.2019]

Denník jednej tehotnej... 3. lunárny mesiac
Tretí lunárny mesiac (9. – 12. týždeň, 57 - 84

[03.09.2019]

Máte otázku?

Zavolajte nám

+421 (0)908 311 300

Napíšte nám

info@drobcekovia.sk

Napíšte nám

Napíšte nám

Denník jednej tehotnej... 5. lunárny mesiac

Piaty lunárny mesiac (17. – 20. týždeň, 113 - 140 deň)

Upozornenie na začiatok – tento mesiac bude trochu emotívnejší a dlhý. Pretieklo veľa sĺz a tiekli mi aj pri písaní. Preto upozorňujem tých, ktorí žijú v ideálnom svete, v ktorom je všetko úžasné, dokonalé a skvelé a ktorí nechcú počuť nič negatívne ani keby išlo o problémy blízkych priateľov, nečítajte to, nie je to pre Vás...

Začal piaty lunárny mesiac, blížim sa ku koncu prvej polovičky tehotenstva. Konečne sú všetky zdravotné neduhy za mnou a môžem si plnými dúškami užívať každý moment tohto krásneho stavu. Nevieme ešte, akého pohlavia je naše bábätko, každý nám po dvoch chlapcov praje dievčatko bez ohľadu na to, čo si prajeme my. My si prajeme hlavne zdravé dieťa a či už to bude tretí chlapec alebo po chlapcoch dievčatko, na tom nezáleží. Mená máme vymyslené pre oboch. Bábätko už zreteľne cítim, rozprávam sa s ním, hladím ho cez bruško. Mladší syn chodí aj 100x za deň za mnou, objíme ma okolo brucha a zašteboce: „mooooooja mama, mooooooje bábeťko...“ alebo „...júúúbim Ťa mama, júúúbim bábeťko, to je moje bábeťko...“ Starší to má v paži, ale snaží sa mi pomáhať koľko vie, či už v dome, alebo s menším keď vidí, že si potrebujem na chvíľku oddýchnuť.

Čaká ma ďalšia poradňa. Poučená z predošlých návštev idem na kontrolu s mejkapom, aby som zakryla kruhy pod očami, nahodila farbu na líca... Len aby lekár zasa nehľadal rôzne diagnózy len z pohľadu na unavenú, niekedy nevyspatú tvár. Tento raz ma čakal odber krvi kvôli AFP testom. Nemala som už po predošlých skúsenostiach chuť a silu čokoľvek s nimi riešiť, v niečom im odporovať, nebodaj niečo odmietnuť. Nechcela som sa s nimi hádať, vedela som, že moje dieťa je v poriadku. Cítila som to. Verila som tomu...

Aj keď to zatiaľ vyzerá všetko idylicky, prišiel mesiac plný pomyslených faciek.

Prvá facka prišla od veterinára, u ktorého sme boli s našom vtedy 5 mesačnou Baškou. Ako som v predošlom príbehu spomínala, máme sme s ňou problém s vylučovaním – nedokáže noc vydržať bez toho, aby svoj výbeh v garáži nezmenila na fekálnu pohromu. Naša cvičiteľka si jej časté močenie všimla tiež, tak sme navštívili veterinára. Nasledoval odber krvi, moču a sono obličiek. Diagnóza – naše papierové čistokrvné šteňa, o ktorom sme si neskromne mysleli, že bude výstavný šampión a necháme ju uchovniť, má vývojovú vadu obličiek pri ktorej funkcia obličiek postupne zlyháva. A prognóza pre život – tak maximálne pol roka až rok života... Toto sme sa dozvedeli necelý týždeň pred vianocami. Bolo to ťažké – zmieriť sa s tým, vysvetliť deťom čo s Bašou bude... Menší tomu veľmi nerozumel, starší sa rozplakal. Ja tiež. Manžel sa vždy snaží obrátiť všetko zlé na dobré, v tomto prípade ďakoval za to, že sme zdraví my... Majiteľke CHS z ktorej Baška pochádza sme to oznámili až v januári, nech jej nekazíme vianoce. Stačí, že sme ich mali pokazené my.

V utorok – dva dni pred vianocami, mi zvoní telefón. Na displeji číslo môjho gynekológa. Prečo mi zasa volajú? Naposledy volala sestrička aby mi (ne)citlivo oznámila výsledky krvného obrazu (ktorý ako sa neskôr ukázalo nebol až taký zlý ako ho vylíčila do telefónu ona...). Zdvihla som, v telefóne sestrička a svojim suchým tónom mi oznámila: „Pani Lackovičová, miláčik, zastavte sa, prišli tie výsledky z triple testov, MÁTE TO POZITÍVNE NA DOWNOV SYNDRÓM“. Tieto slová si pamätám presne od slova do slova. Druhá facka. V tom momente sa prestala točiť zemeguľa (v mojom svete), sánka mi padla a ledva som zalapala po dychu. Jediné na čo som sa zmohla bolo, že som od nej žiadala, aby som mohla hovoriť aj s lekárom. Ona zasa svojim tónom, ako by sa nič nedialo, ide len o DS odvetila: „A načo? Ja Vám všetko vysvetlím, pošleme Vás na genetiku do Martina“. Trvala som si na svojom, že chcem hovoriť aj s lekárom. Keď som prišla do ordinácie, sucho ma poslala za lekárom so slovami: „keď už ste na tom trvali a nestačilo Vám moje doporučenie...“. Lekár mi vysvetlil, že je to len zvýšené riziko, ešte to nič nemusí znamenať. Výsledok môže byť skreslený aj našim vekom. Ďalej vysvetľoval, čo sa v MT bude diať – urobia znovu ten istý odber krvi a sono. Vysvetlil aj to, čo všetko sa môže potvrdiť. Darmo mi hovoril o „zvýšenom riziku“ a o tom, nech sa pozerám na číslo 65, ku ktorému môžem patriť, nie k tomu 1 z pomeru 1:65, keď podvedomie už malo vtlačené necitlivé slová sestričky „máte to pozitívne na DS“. V tejto situácii sa mi gynekológ prvý raz ukázal ako správny lekár z toho ľudského hľadiska...

Cestou k autu som si spomenula, že kamarátka, ktorá pred časom porodila tretie dieťa so 40-tkou na krku, bola tiež na USG v Martine. Tak som jej zavolala s otázkou, prečo tam boli – či na doporučenie gynekológa, aký ona mala výsledok... Jej odpoveď: „jáj, my sme tam boli u jedného špecialistu, kam všetci chodia pre pekné 3D zábery a video ako spomienku. Ja som mala pomer trápnych 1:4000“. Jej slová boli pre mňa ako ďalšia facka. Po zložení telefónu som sa v aute rozplakala. Menší syn sediaci vzadu pochopil, že sa niečo deje, súcitne sa ma spýtal „pječo pjačeš mama?“ Ani neviem, či to bolo od hnevu, od ľútosti, od čoho... Ak od hnevu, tak na koho? Na sestričku, ktorá mi takú vážnu vec oznámila ako my oznamujeme zákazníkom, že prišiel nový tovar? Alebo na kamarátku, ktorá mi bez štipky súcitu a empatie šplechla, aké úžasné to mala ona? Alebo na seba, že som nedokázala včas odmietnuť triple testy? Alebo na lekára, ktorý mi to nedokázal vyvrátiť pomocou USG už v 12. TT tak ako jeho predchodca v čase, keď som čakala druhého syna (vtedy mi na základe jeho meraní na USG vyvrátil rázštepy aj DS)? Na svoje telo, ktoré v tomto tehotenstve vykazuje neustále výsledky nezapadajúce do ideálnych lekárskych tabuliek? Kde som spravila chybu? Na tehotenstvo som sa predsa pripravovala už niekoľko mesiacov. Nie som síce žiadny extrémne zdravo žijúci človek, ale vyberám si kvalitné potraviny, žijem zdravo, takmer stále sme vonku, veď žijeme v tesnej blízkosti lesa... S očami plných sĺz som nejako odšoférovala 7 km cez mesto, niekoľko križovatiek až domov. Doma som neustále ronila potoky sĺz a už bolo treba vysvetľovať čo sa deje aj staršiemu synovi. Manželovi som volať nechcela, bol na vianočnom večierku a ak by aj počul telefón, nechcela som mu kaziť sviatočnú náladu. Ráno si to aj tak prečítal na papieri položenom na pulte. Spomenula som si na ďalšiu známu, ktorá tiež nie tak dávno porodila zdravé tretie dieťatko krátko po 40-tke. Ona ale hneď pochopila, prečo sa jej na to pýtam a veľmi citlivo mi vysvetlila ako bola na tom ona a aj ďalšia jej kamarátka. Za to som jej veľmi vďačná, predsa sú na svete aj empatickí ľudia...

Skúsila som zavolať do MT na tú „genetiku“. Sestrička mi hneď zaštebotala do telefónu: „prídite zajtra ráno, spravíme Vám amniocentézu“. :-O Na moje slová že ja žiadnu amniocentézu nepodstúpim odpovedala „a načo teda chcete ísť k nám?“. Vysvetlila som jej, že ma tam posiela môj gynekológ, prečo ma tam posiela, čo mi vravel o vyšetrení... Ona mi zasa ozrejmila ich metódy, že oni USG už nerobia, lebo nemajú na to lekára, urobia len odber krvi, ktorý mi môže urobiť aj môj gynekológ, ale až po novom roku a to už bude neskoro na amniocentézu... Keď to slovo povedala už asi 5. krát, tak som jej už ostro odpovedala, že ja žiadny takýto zákrok nepodstúpim a ukončila som hovor. Znovu som teda volala môjmu lekárovi. Už som ho nezastihla, zdvihla mi sestrička, ktorá mi zasa svojim suchým tónom povedala „tak keď už odmietate amniocentézu, objednajte sa u MUDr. Grochala, ale celé si to budete platiť“. Čert to ber, nech to stojí čo to stojí. Ako som zistila, je to vyhľadávaný odborník na odhaľovanie vývojových vád u dieťaťa v prenatálnom období. A je to ten istý lekár, ku ktorému chodia ženy zo širokého okolia kvôli tým krásnym 3D záberom. Do jeho ordinácie som sa už nedovolala, mal dovolenku, ordinovať mal až po sviatkoch.

To čakanie bolo nekonečné. Týždeň sa mi zdal ako rok. Vianoce som si nedokázala naplno užívať, premáhala som sa len kvôli deťom. V mužovi som mala obrovskú podporu. On síce nepochyboval o zdraví nášho dieťatka, ale jemu neboli vtlačené do podvedomia štipľavé slová sestričky. Rozmýšľala som, že sadnem za PC a začnem sa pýtať – mamičiek ako na tom boli oni (nenapísala som, čo by mi odpovedali, každá sme predsa iná a nikto nemôže vedieť ako je na tom práve moje dieťa), gúgla čo píše o DS (ani to som neťukla, niečo mi v tom bránilo - dopredu študovať nepotvrdenú diagnózu...). Nemala som sa ani komu vyrozprávať – jedna časť ľudí (či už priatelia, známi, rodina) sú z tých, čo žijú v ideálnom svete s ružovými okuliarmi, kde žiadny problém neexistuje a ak aj hej, nechcú o ňom počuť, aj keď ide o priateľa. Ďalšia časť by mi pomyslene potľapkala po pleci a povedali by „neboj, bude dobre“. Ale ako niekto môže vedieť, či to bude dobre alebo nie? Ja som od samého počatia verila v seba, vo svoje telo, vo svoje dieťa, ale tie sestričkine slová mi v hlave rezonovali ako zvon a moje sebavedomie bolo naštrbené. Ďalšia časť by sa modlila za to, nech sa nič zlé nestane. Už len v tom usporiadaní slov cítiť vkladanie veľkej obavy a negatíva do modlitby. To bolo to posledné, čo som v tom čase potrebovala. Ešte jeden človek by tu bol, ktorému by som sa mohla vyrozprávať a keby povedala, že je všetko v poriadku, ona by isto iste vedela o čom hovorí. Bola to moja veľmi blízka kamarátka. Ale sama prežívala veľmi ťažké a veľmi smutné obdobie – prvé vianoce bez milovaného manžela, ktorý pred pár mesiacmi náhle odišiel. Vianoce, kedy mala deťom vynahradiť aj otca, aby odľahčila aj ich smútok. Hoci ich trávila v kruhu najbližších, nikto nedokáže žene a deťom vynahradiť chýbajúceho najmilovanejšieho človeka. Nechcela som jej prikladať ešte viac starostí a smútku. O mojej situácii sme sa potom porozprávali po čase...

V noc pred tým, ako som sa mala dovolať do ordinácie spomínaného lekára sa mi sníval sen. Nepamätám si z neho nič konkrétne – postavy, miesto, iba pointu, kedy som po oznámení diagnózy odpovedala slovami „to je najkrajší darček k mojim narodeninám“. Od vtedy som sa začala na ten papier s výsledkami triple testov pozerať inak – nie ako na „pozitívne na DS“, ale len na zvýšené riziko. Začala som veriť, že patrím k číslu 65 nie k 1. Opadol zo mňa smútok a stres a znovu som si začala užívať každý sviatočný deň s mojimi najbližšími. Na druhý deň k môjmu pokoju pridal aj pokojný hlas lekára, ktorý ma objednal na 12. januára, presne týždeň po mojich narodeninách. Hoci to boli nekonečné 2 týždne, boli už pokojnejšie a rýchlejšie plynúce ako ten týždeň od oznámenia „diagnózy“.

K okrúhlym narodeninám som od manžela dostala tongue drum a hneď som začala bábätku v brušku na ňom hrať. Pokojnými pohybmi reagovalo na anjelsky znejúce tóny bubienka. Hrávam mu každý deň. Niekedy mi zoberie paličky mladší a trieska do bubienka kým ho nezastavím, lebo bábätko v brušku na to už protestuje...

Sem vložím pár riadkov o symboloch, ktoré si vo svojom živote viac všímam a ukazujú mi smer. Asi 3x sa nám s manželom stalo, že keď nás čakalo niečo neisté (situácia, cesta...), na oblohe sa objavila dúha. Pocítili sme, že nám symbolizuje zdarný koniec. Milujem vážky, páči sa mi ich jemnosť, dokonalosť, tajomnosť. 2x v živote prišli za mnou na miesto, kde by som ich nikdy nečakala – ďaleko od vody. Prvý krát krúžila nad červenou kapotou môjho auta v meste ďaleko od vody a s kamarátkou, ktorá bola pri mne sme sa čudovali, čo na takom pre ňu nezvyčajnom mieste robí. Bolo to v čase krátko pred pôrodom druhého syna, ktorého som pár dní na to porodila tak, ako som si predstavovala – v láskyplnom prostredí domova. Druhý krát sa takto vážka objavila na našej terase v túto jeseň a s mojou blízkou kamarátkou sme sa tiež veľmi čudovali, čo u nás robí, keď najbližšia vodná plocha, kde by mala raj sa nachádzala asi 6 km od nás. Bola suchá jeseň a všetky bližšie vodné zdroje (potok, mokrade...) boli suché. Kamarátka ma hneď upozornila na to, že mi vážka prišla odovzdať nejakú informáciu. Spomenula som si na tú spred 3,5 roka a dúfala som, že mi prišla oznámiť tú najkrajšiu správu. A bolo to tak, bola som 5. deň tehotná ;-).

Vrátim sa späť k príbehu. Konečne prišiel ten deň, kedy sme s manželom cestovali do MT za lekárom, ktorý nám mal potvrdiť alebo vyvrátiť diagnózu DS. Bol 12. január, teplota nad nulou, žiadny sneh, len kde tu slnko, na inom mieste zasa lejak. V zákrute medzi Slovenským Pravnom a Abramovou, niekde nad učupenou obcou Polerieka sa pred nami objavila dúha. Naraz sme si s manželom spomenuli na situácie v našom živote, kedy sa tiež takto znenazdajky objavila dúha. Vedeli sme, že bude všetko v poriadku. Prišli sme do čakárne a privítala nás milá sestrička. V ordinácii nás čakal lekár s veľmi príjemným, ľudským vystupovaním. Po priložení USG na moje brucho povedal: „no tak maličký, ukáž sa nám. Viete že máte syna, či?“ Nuž nevedeli sme, ale chceli sme vedieť. Takže máme tretieho syna. Ďalší mušketier na ceste. Nádherná správa. Chlapci budú mať brata, ďalšieho parťáka do hry. Bola som šťastná. Chlapček sa bránil vlneniu USG a otáčal sa chrbátikom. Tak nás lekár poslal do čakárne si trochu pochodiť, pocvičiť, rozhýbať sa, aby sa maličký zobudil, otočil, nech ho môže popozerať. Medzi tým sme mu dali meno Alan. Meniny bude mať 8. marca, čo je okrem MDŽ pre nás aj inak významný dátum. Naši dvaja synovia majú obaja sviatky (narodeniny či meniny) v pre nás významný deň, tak je tu symbolika aj do tretice ;-). Najmenšiemu sme sa prihovárali aby sa otočil, aké je to dôležité... Na druhý pokus ukázal všetko čo bolo treba, lekár všetko komentoval a ukazoval na druhom monitore. Srdce bilo ako zvon, obličky fungovali ako mali, nosová kostička vyvinutá správne, nožičky, ručičky, pršteky, všetko v správnom počte, v rozmere zodpovedajúcemu TT, všetko na správnom mieste. Všetko čo sa dalo prostredníctvom USG vidieť bolo v najlepšom poriadku, máme krásneho zdravého syna. Z celého vyšetrenia máme jednu jedinú fotku, ktorá sa dala spraviť, žiadne top zábery, ani video. Kvôli tomu sme tam ani nešli. Dostala som s týždňovým posunom ten najkrajší darček – krásneho zdravého syna. Ďakujem <3

Od tohto dňa som si konečne začala plnými dúškami užívať každý jeden deň tehotenstva. Prvá polovica bola plná neistoty, podkopanej sebadôvery, ale od tohto okamihu som začala znovu veriť sebe, svojmu telu a svojmu nenarodenému dieťatku, že všetko sa deje najlepšie pre nás oboch.

Na ďalší deň ma čakala pravidelná poradňa, kde som znovu nedokázala odmietnuť ďalšie USG. Na moje námietky či je potrebné dieťatko znovu stresovať zahrievaním, keď bol deň pred tým dôkladne prezretý USG v Martine mi gynekológ len stroho odvetil, že on si potrebuje pomerať iné veci, ako špecialista v MT... To bol moment, kedy som pochopila, kde pramenila neistota v seba samu od začiatku tehotenstva...

Stretla som sa so známou, ktorá zaregistrovala moju veselú náladu. Spýtala sa ma, prečo som bola v predošlých týždňoch do telefónu „taká odporná“. Vysvetlila som jej situáciu z predošlých týždňov. Reagovala otázkou: „a načo si tam vôbec liezla (na vyšetrenie do MT), keď si aj tak odmietala amniocentézu a nešla by si na potrat?“ Tak po prvé preto, že by som najradšej aj toto zrejme už posledné dieťa porodila doma, ak všetko pôjde hladko. Ak už tu vzniklo nejaké podozrenie na vývojovú vadu, nikdy by som si nedovolila riskovať zdravie dieťaťa len preto, aby som si pozitívnym myslením išla neoblomne a slepo za svojim cieľom. Okrem toho slová, akými mi to sestrička oznámila by zatriasli aj najväčším optimistom. Po druhé, žiadna pôrodná baba by si nedovolila prísť ma sprevádzať pôrodom doma, pokiaľ by toto podozrenie nebolo vyvrátené. A ja by som si nedovolila čokoľvek jej zatajiť, len aby som dosiahla svoj cieľ za každú cenu. Vieme ako to napokon končí... Po tretie, ak by sa potvrdila diagnóza DS, alebo niečo iné, v žiadnom prípade by som ani len nepomyslela na ukončenie tehotenstva. Pre niečo k nám to dieťatko prišlo a nedovolila by som si zasahovať do prirodzeného chodu života a hrať sa tak na „boha“ a rozhodovať o tom, kedy má dieťa právo na život a kedy už nie. Ani keby bola diagnóza taká krutá, že pôrodom by sa život dieťatka skončil. Výsledok amniocentézy by teda pre mňa nehral žiadnu úlohu v rozhodovaní o živote a len by som riskovala zdravie a život dieťaťa (existujú štatistiky, že amniocentéza zvyšuje potratovosť a ďalšie komplikácie ako je napr. preeklampsia a pod.). A ak by sa teda potvrdila akákoľvek diagnóza, mala by som dostatok času sa na to pripraviť, zmieriť sa s tým a neriskovať, že po pôrode by som dostala ďalšiu facku od života... Išlo len o USG vyšetrenie, nič viac. Nešla som tam pre dokonalé zábery a spomienky na toto nádherné obdobie, išli sme tam, aby sme sa vedeli pripraviť na to, čo nás čaká... Spomienky si budem uchovávať vo svojej pamäti. Tie pocity, keď je dieťatko súčasťou môjho tela, keď cítim ako rastie, ako sa hýbe..., to žiadny prístroj nedokáže zaznamenať a uchovať.

Prešla som si zaťažkávajúcou skúškou a veľkým stresom. Tento raz som nevzala do ruky žiadnu knihu o tehotenstve či pôrode. Prelúskala som knihy od „ježiška“ o permakultúre, o chove kôz a chove švajčiarskych psov.

Slová na záver: ľudia sme rôzni, máme rôzne povahy a rôzne prežívanie emócií. Niektorí sú egoisti, iní vedia svoje emócie spracovať, iní potrebujú svoje emócie dostať von a vyrozprávaním ich spracovať. Sú aj takí, ktorí vidia zmysel života len v neustálom sťažovaní sa a vyciciavajú tak svoje okolie, ale tým sa venovať nebudem... Patrím k tým, ktorí na spracovanie emócií ich potrebujú dostať nejakým spôsobom von. Niektorí mi vravia „ale to nemôžeš byť taká citlivá...; to si nemôžeš tak pripúšťať...; to nemôžeš tak prežívať... a pod.“. Ja sa nepretvarujem. Keď som smutná, tak som smutná. Keď ma niečo trápi, tak to na mne vidno. Keď sa dostanem do kolotoča emočných zmätkov nepretvarujem sa, nepredstieram, že je všetko úžasné a dokonalé a netvárim sa za každú cenu ako dokonale vyrovnaná bytosť, pričom vnútro je rozbité na tisíc kúskov. Necelé dva mesiace pred tým, ako k nám zavítala nová dušička, odišla z tohto sveta iná. Mali sme kamaráta, ktorý v lete náhle odišiel. Nestačila podpora najbližších, keď okolie bolo egoistické a otáčalo sa chrbtom a tak trochu s pohŕdaním nad jeho situáciou. Možno by stačilo málo – keby krásne a dojemné slová vyrieknuté na jeho pohrebe počul za svojho života... Neotáčajme sa chrbtom k problémom našich priateľov. Niekedy stačí len vypočuť si druhého, správne smerovať slová. Ak sa niekto nečakane dostane do kolotoča emočných zmätkov, pomôžme mu z neho vystúpiť. Zavrieť oči pred problémami svojimi či iných a tváriť sa, že je všetko dokonalé je sebecké a vráti sa to nám ako bumerang. Buďme viac empatickí, otvorme svoje srdcia a buďme tu jeden pre druhého oporou. Hneď bude svet veselší.

Prvá polovica tehotenstva je za mnou, idem si naplno užívať tú druhú. Tehotenstvo je tak nádherný stav...

***
Autor: Andrea Lackovičová, www.drobcekovia.sk,
Páčil sa Vám tento článok? Môžete ho zdieľať tu 
https://www.facebook.com/drobcekovia.sk/photos/a.1096931150337711/1161830087181150/?type=3&theater a dať tak o ňom vedieť svojim priateľom. Pomohli Vám informácie obsiahnuté v článku? Budeme radi, keď nám dáte o tom vedieť do komentára pod článok. Páči sa Vám naša filozofia? Budeme radi, keď sa stanete našim fanúšikom, alebo nás odporučíte aj svojim známym. Ďakujeme :-)
 
 
 
 
 

Piaty lunárny mesiac (17. – 20. týždeň, 113 - 140 deň)

Upozornenie na začiatok – tento mesiac bude trochu emotívnejší a dlhý. Pretieklo veľa sĺz a tiekli mi aj pri písaní. Preto upozorňujem tých, ktorí žijú v ideálnom svete, v ktorom je všetko úžasné, dokonalé a skvelé a ktorí nechcú počuť nič negatívne ani keby išlo o problémy blízkych priateľov, nečítajte to, nie je to pre Vás...

Začal piaty lunárny mesiac, blížim sa ku koncu prvej polovičke tehotenstva. Konečne sú všetky zdravotné neduhy za mnou a môžem si plnými dúškami užívať každý moment tohto krásneho stavu. Nevieme ešte, akého pohlavia je naše bábätko, každý nám po dvoch chlapcov praje dievčatko bez ohľadu na to, čo si prajeme my. My si prajeme hlavne zdravé dieťa a či už to bude tretí chlapec alebo po chlapcoch dievčatko, na tom nezáleží. Mená máme vymyslené pre oboch. Bábätko už zreteľne cítim, rozprávam sa s ním, hladím ho cez bruško. Mladší syn chodí aj 100x za deň za mnou, objíme ma okolo brucha a zašteboce: „mooooooja mama, mooooooje bábeťko...“ alebo „...júúúbim Ťa mama, júúúbim bábeťko, to je moje bábeťko...“ Starší to má v paži, ale snaží sa mi pomáhať koľko vie, či už v dome, alebo s menším keď vidí, že si potrebujem na chvíľku oddýchnuť.

Čaká ma ďalšia poradňa. Poučená z predošlých návštev idem na kontrolu s mejkapom, aby som zakryla kruhy pod očami, nahodila farbu na líca... Len aby lekár zasa nehľadal rôzne diagnózy len z pohľadu na unavenú, niekedy nevyspatú tvár. Tento raz ma čakal odber krvi kvôli AFP testom. Nemala som už po predošlých skúsenostiach chuť a silu čokoľvek s nimi riešiť, v niečom im odporovať, nebodaj niečo odmietnuť. Nechcela som sa s nimi hádať, vedela som, že moje dieťa je v poriadku. Cítila som to. Verila som tomu...

Aj keď to zatiaľ vyzerá všetko idylicky, prišiel mesiac plný pomyslených faciek.

Prvá facka prišla od veterinára, u ktorého sme boli s našom vtedy 5 mesačnou Baškou. Ako som v predošlom príbehu spomínala, máme sme s ňou problém s vylučovaním – nedokáže noc vydržať bez toho, aby svoj výbeh v garáži nezmenila na fekálnu pohromu. Naša cvičiteľka si jej časté močenie všimla tiež, tak sme navštívili veterinára. Nasledoval odber krvi, moču a sono obličiek. Diagnóza – naše papierové čistokrvné šteňa, o ktorom sme si neskromne mysleli, že bude výstavný šampión a necháme ju uchovniť, má vývojovú vadu obličiek pri ktorej funkcia obličiek postupne zlyháva. A prognóza pre život – tak maximálne pol roka až rok života... Toto sme sa dozvedeli necelý týždeň pred vianocami. Bolo to ťažké – zmieriť sa s tým, vysvetliť deťom čo s Bašou bude... Menší tomu veľmi nerozumel, starší sa rozplakal. Ja tiež. Manžel sa vždy snaží obrátiť všetko zlé na dobré, v tomto prípade ďakoval za to, že sme zdraví my... Majiteľke CHS z ktorej Baška pochádza sme to oznámili až v januári, nech jej nekazíme vianoce. Stačí, že sme ich mali pokazené my.

V utorok – dva dni pred vianocami, mi zvoní telefón. Na displeji číslo môjho gynekológa. Prečo mi zasa volajú? Naposledy volala sestrička aby mi (ne)citlivo oznámila výsledky krvného obrazu (ktorý ako sa neskôr ukázalo nebol až taký zlý ako ho vylíčila do telefónu ona...). Zdvihla som, v telefóne sestrička a svojim suchým tónom mi oznámila: „Pani Lackovičová, miláčik, zastavte sa, prišli tie výsledky z triple testov, MÁTE TO POZITÍVNE NA DOWNOV SYNDRÓM“. Tieto slová si pamätám presne od slova do slova. Druhá facka. V tom momente sa prestala točiť zemeguľa (v mojom svete), sánka mi padla a ledva som zalapala po dychu. Jediné na čo som sa zmohla bolo, že som od nej žiadala, aby som mohla hovoriť aj s lekárom. Ona zasa svojim tónom, ako by sa nič nedialo, ide len o DS odvetila: „A načo? Ja Vám všetko vysvetlím, pošleme Vás na genetiku do Martina“. Trvala som si na svojom, že chcem hovoriť aj s lekárom. Keď som prišla do ordinácie, sucho ma poslala za lekárom so slovami: „keď už ste na tom trvali a nestačilo Vám moje doporučenie...“. Lekár mi vysvetlil, že je to len zvýšené riziko, ešte to nič nemusí znamenať. Výsledok môže byť skreslený aj našim vekom. Ďalej vysvetľoval, čo sa v MT bude diať – urobia znovu ten istý odber krvi a sono. Vysvetlil aj to, čo všetko sa môže potvrdiť. Darmo mi hovoril o „zvýšenom riziku“ a o tom, nech sa pozerám na číslo 65, ku ktorému môžem patriť, nie k tomu 1 z pomeru 1:65, keď podvedomie už malo vtlačené necitlivé slová sestričky „máte to pozitívne na DS“.

Cestou k autu som si spomenula, že kamarátka, ktorá pred časom porodila tretie dieťa so 40-tkou na krku a bola tiež na USG v Martine. Tak som jej zavolala s otázkou, prečo tam boli – či na doporučenie gynekológa, aký ona mala výsledok... Jej odpoveď: „jáj, my sme tam boli u jedného špecialistu, kam všetci chodia pre pekné 3D zábery a video ako spomienku. Ja som mala pomer trápnych 1:4000“. Jej slová boli pre mňa ako ďalšia facka. Po zložení telefónu som sa v aute rozplakala. Menší syn sediaci vzadu pochopil, že sa niečo deje, súcitne sa ma spýtal „pječo pjačeš mama?“ Ani neviem, či to bolo od hnevu, od ľútosti, od čoho... Ak od hnevu, tak na koho? Na sestričku, ktorá mi takú vážnu vec oznámila ako my oznamujeme zákazníkom, že prišiel nový tovar? Alebo na kamarátku, ktorá mi bez štipky súcitu a empatie šplechla, aké úžasné to mala ona? Alebo na seba, že som nedokázala včas odmietnuť triple testy? Alebo na lekára, ktorý mi to nedokázal vyvrátiť pomocou USG už v 12. TT tak ako jeho predchodca v čase, keď som čakala druhého syna (vtedy mi na základe jeho meraní na USG vyvrátil rázštepy aj DS)? Na svoje telo, ktoré v tomto tehotenstve vykazuje neustále výsledky nezapadajúce do ideálnych lekárskych tabuliek? Kde som spravila chybu? Na tehotenstvo som sa predsa pripravovala už niekoľko mesiacov. Nie som síce žiadny extrémne zdravo žijúci človek, ale vyberám si kvalitné potraviny, žijem zdravo, takmer stále sme vonku, veď žijeme v tesnej blízkosti lesa... S očami plných sĺz som nejako odšoférovala 7 km cez mesto, niekoľko križovatiek až domov. Doma som neustále ronila potoky sĺz a už bolo treba vysvetľovať čo sa deje aj staršiemu synovi. Manželovi som volať nechcela, bol na vianočnom večierku a ak by aj počul telefón, nechcela som mu kaziť sviatočnú náladu. Ráno si to aj tak prečítal na papieri položenom na pulte. Spomenula som si na ďalšiu známu, ktorá tiež nie tak dávno porodila zdravé tretie dieťatko krátko po 40-tke. Ona ale hneď pochopila, prečo sa jej na to pýtam a veľmi citlivo mi vysvetlila ako bola na tom ona a aj ďalšia jej kamarátka. Za to som jej veľmi vďačná, predsa sú na svete aj empatickí ľudia...

Skúsila som zavolať do MT na tú „genetiku“. Sestrička mi hneď zaštebotala do telefónu: „prídite zajtra ráno, spravíme Vám amniocentézu“. Na moje slová že ja žiadnu amniocentézu nepodstúpim odpovedala „a načo teda chcete ísť k nám?“. Vysvetlila som jej, že ma tam posiela môj gynekológ, prečo ma tam posiela, čo mi vravel o vyšetrení... Ona mi zasa ozrejmila ich metódy, že oni USG už nerobia, lebo nemajú na to lekára, urobia len odber krvi, ktorý mi môže urobiť aj môj gynekológ, ale až po novom roku a to už bude neskoro na amniocentézu... Keď to slovo povedala už asi 5. krát, tak som jej už ostro odpovedala, že ja žiadny takýto zákrok nepodstúpim a ukončila som hovor. Znovu som teda volala môjmu lekárovi. Už som ho nezastihla, zdvihla mi sestrička, ktorá mi zasa svojim suchým tónom povedala „tak keď už odmietate amniocentézu, objednajte sa u MUDr. Grochala, ale celé si to budete platiť“. Čert to ber, nech to stojí čo to stojí. Ako som zistila, je to vyhľadávaný odborník na odhaľovanie vývojových vád u dieťaťa v prenatálnom období. A je to ten istý lekár, ku ktorému chodia ženy zo širokého okolia kvôli tým krásnym 3D záberom. Do jeho ordinácie som sa už nedovolala, mal dovolenku, ordinovať mal až po sviatkoch.

To čakanie bolo nekonečné. Týždeň sa mi zdal ako rok. Vianoce som si nedokázala naplno užívať, premáhala som sa len kvôli deťom. V mužovi som mala obrovskú podporu. On síce nepochyboval o zdraví nášho dieťatka, ale jemu neboli vtlačené do podvedomia štipľavé slová sestričky. Rozmýšľala som, že sadnem za PC a začnem sa pýtať – mamičiek ako na tom boli oni (nenapísala som, čo by mi odpovedali, každá sme predsa iná a nikto nemôže vedieť ako je na tom práve moje dieťa), gúgla čo píše o DS (ani to som neťukla, niečo mi v tom bránilo - dopredu študovať nepotvrdenú diagnózu...). Nemala som sa ani komu vyrozprávať – jedna časť ľudí (či už priatelia, známi, rodina) sú z tých, čo žijú v ideálnom svete s ružovými okuliarmi, kde žiadny problém neexistuje a ak aj hej, nechcú o ňom počuť, aj keď ide o priateľa. Ďalšia časť by mi pomyslene potľapkala po pleci a povedali by „neboj, bude dobre“. Ale ako niekto môže vedieť, či to bude dobre alebo nie? Ja som od samého počatia verila v seba, vo svoje telo, vo svoje dieťa, ale tie sestričkine slová mi v hlave rezonovali ako zvon a moje sebavedomie bolo naštrbené. Ďalšia časť by sa modlila za to, nech sa nič zlé nestane. Už len v tom usporiadaní slov cítiť vkladanie veľkej obavy a negatíva do modlitby. To bolo to posledné, čo som v tom čase potrebovala. Ešte jeden človek by tu bol, ktorému by som sa mohla vyrozprávať a keby povedala, že je všetko v poriadku, ona by isto iste vedela o čom hovorí. Bola to moja veľmi blízka kamarátka. Ale sama prežívala veľmi ťažké a veľmi smutné obdobie – prvé vianoce bez milovaného manžela, ktorý pred pár mesiacmi náhle odišiel. Vianoce, kedy mala deťom vynahradiť aj otca, aby odľahčila aj ich smútok. Hoci ich trávila v kruhu najbližších, nikto nedokáže žene a deťom vynahradiť chýbajúceho najmilovanejšieho človeka. Nechcela som jej prikladať ešte viac starostí a smútku. O mojej situácii sme sa potom porozprávali po čase...

V noc pred tým, ako som sa mala dovolať do ordinácie spomínaného lekára sa mi sníval sen. Nepamätám si z neho nič konkrétne – postavy, miesto, iba pointu, kedy som po oznámení diagnózy odpovedala slovami „to je najkrajší darček k mojim narodeninám“. Od vtedy som sa začala na ten papier s výsledkami triple testov pozerať inak – nie ako na „pozitívne na DS“, ale len na zvýšené riziko. Začala som veriť, že patrím k číslu 65 nie k 1. Opadol zo mňa smútok a stres a znovu som si začala užívať každý sviatočný deň s mojimi najbližšími. Na druhý deň k môjmu pokoju pridal aj pokojný hlas lekára, ktorý ma objednal na 12. januára, presne týždeň po mojich narodeninách. Hoci to boli nekonečné 2 týždne, boli už pokojnejšie a rýchlejšie plynúce ako ten týždeň od oznámenia „diagnózy“.

K okrúhlym narodeninám som od manžela dostala tongue drum a hneď som začala bábätku v brušku na ňom hrať. Pokojnými pohybmi reagovalo na anjelsky znejúce tóny bubienka. Hrávam mu každý deň. Niekedy mi zoberie paličky mladší a trieska do bubienka kým ho nezastavím, lebo bábätko v brušku na to už protestuje...

Sem vložím pár riadkov o symboloch, ktoré si vo svojom živote viac všímam a ukazujú mi smer. Asi 3x sa nám s manželom stalo, že keď nás čakalo niečo neisté (situácia, cesta...), na oblohe sa objavila dúha. Pocítili sme, že nám symbolizuje zdarný koniec. Milujem vážky, páči sa mi ich jemnosť, dokonalosť, tajomnosť. 2x v živote prišli za mnou na miesto, kde by som ich nikdy nečakala – ďaleko od vody. Prvý krát krúžila nad červenou kapotou môjho auta v meste ďaleko od vody a s kamarátkou, ktorá bola pri mne sme sa čudovali, čo na takom pre ňu nezvyčajnom mieste robí. Bolo to v čase krátko pred pôrodom druhého syna, ktorého som pár dní na to porodila tak, ako som si predstavovala – v láskyplnom prostredí domova. Druhý krát sa takto vážka objavila na našej terase v túto jeseň a s mojou blízkou kamarátkou sme sa tiež veľmi čudovali, čo u nás robí, keď najbližšia vodná plocha, kde by mala raj sa nachádzala asi 6 km od nás. Bola suchá jeseň a všetky bližšie vodné zdroje (potok, mokrade...) boli suché. Kamarátka ma hneď upozornila na to, že mi vážka prišla odovzdať nejakú informáciu. Spomenula som si na tú spred 3,5 roka a dúfala som, že mi prišla oznámiť tú najkrajšiu správu. A bolo to tak, bola som 5. deň tehotná ;-).

Vrátim sa späť k príbehu. Konečne prišiel ten deň, kedy sme s manželom cestovali do MT za lekárom, ktorý nám mal potvrdiť alebo vyvrátiť diagnózu DS. Bol 12. január, teplota nad nulou, žiadny sneh, len kde tu slnko, na inom mieste zasa lejak. V zákrute medzi Slovenským Pravnom a Abramovou, niekde nad učupenou obcou Polerieka sa pred nami objavila dúha. Naraz sme si s manželom spomenuli na situácie v našom živote, kedy sa tiež takto znenazdajky objavila dúha. Vedeli sme, že bude všetko v poriadku. Prišli sme do čakárne a privítala nás milá sestrička. V ordinácii nás čakal lekár s veľmi príjemným, ľudským vystupovaním. Po priložení USG na moje brucho povedal: „no tak maličký, ukáž sa nám. Viete že máte syna, či?“ Nuž nevedeli sme, ale chceli sme vedieť. Takže máme tretieho syna. Ďalší mušketier na ceste. Nádherná správa. Chlapci budú mať brata, ďalšieho parťáka do hry. Bola som šťastná. Chlapček sa bránil vlneniu USG a otáčal sa chrbátikom. Tak nás lekár poslal do čakárne si trochu pochodiť, pocvičiť, rozhýbať sa, aby sa maličký zobudil, otočil, nech ho môže popozerať. Medzi tým sme mu dali meno Alan. Meniny bude mať 8. marca, čo je okrem MDŽ pre nás aj inak významný dátum. Naši dvaja synovia majú obaja sviatky (narodeniny či meniny) v pre nás významný deň, tak je tu symbolika aj do tretice ;-). Najmenšiemu sme sa prihovárali aby sa otočil, aké je to dôležité... Na druhý pokus ukázal čo bolo treba, lekár všetko komentoval a ukazoval na druhom monitore. Srdce bilo ako zvon, obličky fungovali ako mali, nosová kostička vyvinutá správne, nožičky, ručičky, pršteky, všetko v správnom počte, v rozmere zodpovedajúcemu TT, všetko na správnom mieste. Všetko čo sa dalo prostredníctvom USG vidieť bolo v najlepšom poriadku, máme krásneho zdravého syna. Z celého vyšetrenia máme jednu jedinú fotku, ktorá sa dala spraviť, žiadne top zábery, ani video. Kvôli tomu sme tam ani nešli. Dostala som s týždňovým posunom ten najkrajší darček – krásneho zdravého syna. Ďakujem.

Od tohto dňa som si konečne začala plnými dúškami užívať každý jeden deň tehotenstva. Prvá polovica bola plná neistoty, podkopanej sebadôvery, ale od tohto okamihu som začala znovu veriť sebe, svojmu telu a svojmu nenarodenému dieťatku, že všetko sa deje najlepšie pre nás oboch.

Na ďalší deň ma čakala pravidelná poradňa, kde som znovu nedokázala odmietnuť ďalšie USG. Na moje námietky či je potrebné dieťatko znovu stresovať zahrievaním, keď bol deň pred tým dôkladne prezretý USG v Martine mi gynekológ len stroho odvetil, že on si potrebuje pomerať iné veci, ako špecialista v MT... To bol moment, kedy som pochopila, kde pramenila neistota v seba samu od začiatku tehotenstva...

Stretla som sa so známou, ktorá zaregistrovala moju veselú náladu. Spýtala sa ma, prečo som bola v predošlých týždňoch do telefónu „taká odporná“. Vysvetlila som jej situáciu z predošlých týždňov. Reagovala otázkou: „a načo si tam vôbec liezla (na vyšetrenie do MT), keď si aj tak odmietala amniocentézu a nešla by si na potrat?“ Tak po prvé preto, že by som najradšej aj toto zrejme už posledné dieťa porodila doma, ak všetko pôjde hladko. Ak už tu vzniklo nejaké podozrenie na vývojovú vadu, nikdy by som si nedovolila riskovať zdravie dieťaťa len preto, aby som si pozitívnym myslením išla neoblomne a slepo za svojim cieľom. Okrem toho slová, akými mi to sestrička oznámila by zatriasli aj najväčším optimistom. Po druhé, žiadna pôrodná baba by si nedovolila prísť ma sprevádzať pôrodom doma, pokiaľ by toto podozrenie nebolo vyvrátené. A ja by som si nedovolila čokoľvek jej zatajiť, len aby som dosiahla svoj cieľ za každú cenu. Vieme ako to napokon končí... Po tretie, ak by sa potvrdila diagnóza DS, alebo niečo iné, v žiadnom prípade by som ani len nepomyslela na ukončenie tehotenstva. Pre niečo k nám to dieťatko prišlo a nedovolila by som si zasahovať do prirodzeného chodu života a hrať sa tak na „boha“ a rozhodovať o tom, kedy má dieťa právo na život a kedy už nie. Ani keby bola diagnóza taká krutá, že pôrodom by sa život dieťatka skončil. Výsledok amniocentézy by teda pre mňa nehral žiadnu úlohu v rozhodovaní o živote a len by som riskovala zdravie a život dieťaťa (existujú štatistiky, že amniocentéza zvyšuje potratovosť a ďalšie komplikácie ako je napr. preeklampsia a pod.). A ak by sa teda potvrdila akákoľvek diagnóza, mala by som dostatok času sa na to pripraviť, zmieriť sa s tým a neriskovať, že po pôrode by som dostala ďalšiu facku od života... Išlo len o USG vyšetrenie, nič viac. Nešla som tam pre dokonalé zábery a spomienky na toto nádherné obdobie, išli sme tam, aby sme sa vedeli pripraviť na to, čo nás čaká... Spomienky si budem uchovávať vo svojej pamäti. Tie pocity, keď je dieťatko súčasťou môjho tela, keď cítim ako rastie, ako sa hýbe..., to žiadny prístroj nedokáže zaznamenať a uchovať.

Prešla som si zaťažkávajúcou skúškou a veľkým stresom. Tento raz som nevzala do ruky žiadnu knihu o tehotenstve či pôrode. Prelúskala som knihy od „ježiška“ o permakultúre, o chove kôz a chove švajčiarskych psov.

Slová na záver: ľudia sme rôzni, máme rôzne povahy a rôzne prežívanie emócií. Niektorí sú egoisti, iní vedia svoje emócie spracovať, iní potrebujú svoje emócie dostať von a vyrozprávaním ich spracovať. Sú aj takí, ktorí vidia zmysel života len v neustálom sťažovaní sa a vyciciavajú tak svoje okolie, ale tým sa venovať nebudem... Patrím k tým, ktorí na spracovanie emócií ich potrebujú dostať nejakým spôsobom von. Niektorí mi vravia „ale to nemôžeš byť taká citlivá...; to si nemôžeš tak pripúšťať...; to nemôžeš tak prežívať... a pod.“. Ja sa nepretvarujem. Keď som smutná, tak som smutná. Keď ma niečo trápi, tak to na mne vidno. Keď sa dostanem do kolotoča emočných zmätkov nepretvarujem sa, nepredstieram, že je všetko úžasné a dokonalé a netvárim sa za každú cenu ako dokonale vyrovnaná bytosť, pričom vnútro sa cíti úplne opačne. Necelé dva mesiace pred tým, ako k nám zavítala nová dušička, odišla z tohto sveta iná. Mali sme kamaráta, ktorý v lete náhle odišiel. Nestačila podpora najbližších, keď okolie bolo egoistické a otáčalo sa chrbtom a tak trochu s pohŕdaním nad jeho situáciou. Možno by stačilo málo – keby krásne a dojemné slová vyrieknuté na jeho pohrebe počul za svojho života... Neotáčajme sa chrbtom k problémom našich priateľov. Niekedy stačí len vypočuť si druhého, správne smerovať slová. Ak sa niekto nečakane dostane do kolotoča emočných zmätkov, pomôžme mu z neho vystúpiť. Zavrieť oči pred problémami svojimi či iných a tváriť sa, že je všetko dokonalé je sebecké a vráti sa to nám ako bumerang. Buďme viac empatickí, otvorme svoje srdcia a buďme tu jeden pre druhého oporou. Hneď bude svet veselší.

Prvá polovica tehotenstva je za mnou, idem si naplno užívať tú druhú. Tehotenstvo je tak nádherný stav...

***
Autor: Andrea Lackovičová, www.drobcekovia.sk,
Páčil sa Vám tento článok? Môžete ho zdieľať a dať tak o ňom vedieť svojim priateľom. Pomohli Vám informácie obsiahnuté v článku? Budeme radi, keď nám dáte o tom vedieť do komentára pod článok. Páči sa Vám naša filozofia? Budeme radi, keď sa stanete našim fanúšikom, alebo nás odporučíte aj svojim známym. Ďakujeme :-)
 
 
 
 
 
Obchod prevádzkuje:
3A plus s.r.o., Pod Hrádkom 930/61, 971 01 Prievidza
Created by © 2019 WebCreative.info All rights reserved.
Info
Všeobecné obchodné podmienky
Reklamačné podmienky
Ako nakupovať
Doprava
Podmienky ochrany súkromia (POS)
O nás
Drobcekovia.sk
Kontakt
Napíšte nám
Veľkoobchod
Zoznam zmluvných predajcov Greentom
Zoznam zmluvných predajcov Nomi
Newsletter
Prihláste sa na odber noviniek z Drobcekovia.sk